Príbeh Billa Mastertona by nevymyslel ani najlepší scenárista, lebo umelci s perom v ruke – najmä tí americkí – nikdy nedopustia, aby nemala „story“ povestný šťastný koniec. Tento má v sebe až príliš veľa trpkosti a „mokrých líc“. Skončil sa totiž smrťou hokejistu, ktorý na svoju šancu v NHL dlhé roky čakal. Keď sa jej konečne dočkal, život mu začal rátať jeho posledné dni.
Bill odmalička sníval o najlepšej hokejovej lige sveta a všetko tomu aj podriadil. Napokon, pochádzal z mesta, kde sa s hokejkou stretávate prakticky už od kolísky – vo Winnipegu. A za svojim snom si tvrdo išiel. V univerzitnej súťaži NCAA získal s tímom Denver Pioneers dva tituly a on patril medzi najlepších na ľade. V 60-tych rokoch však bolo veľa vyvolených, ale málo povolaných. V NHL hralo len 6 mužstiev, miesto sa pre Billa nenašlo.
Montreal Canadiens mu síce dal šancu, ale v silnej konkurencii zostal pre Mastertona priestor iba na farme. Vtedy mali nováčikovia v súťaži smolu, priestor dostávali skúsenejší a Montreal mal veru veľmi silný tím – na čele s Jeanom Beliveauom, či Henrim Richardom. Motivácia mu síce nechýbala, ale myslieť musel aj na zadné dvierka.
Vrhol sa tak intenzívnejšie na štúdium, lebo práve tu videl svetlejšie obzory jeho budúcnosti. Stal sa z neho inžinier ekonómie a „čiastočne“ šťastie našiel aj v rodinnom kruhu. Oženil sa so svojou školskou láskou Carol. A prečo čiastočne? Bill nemohol mať deti a tak zvolil núdzové riešenie – cestu adopcie. Dcérka Sally a syn Scott mu však radosť zo života veľmi rýchlo vrátili.
Keď sa hlbšie zadívate do tváre osudom ťažko skúšaného muža, nájdete v nej obrovskú pokoru. Lebo bez nej by Bill veľmi rýchlo rezignoval. Najmä vo vzťahu k hokeju. Na ten nikdy nezanevrel, aj keď v tých časoch vedel, že nepatrí medzi vyvolených. Náplasťou boli iba amatérske súťaže, v ktorých hľadal inšpiráciu a motiváciu.
Mal 29 rokov a jeho sen sa pribúdajúcimi dňami pomaly rozplýval. Lenže práve vtedy sa NHL rozširovala zo šiestich na dvanásť tímov. Do zámorskej súťaži expandovali nové tímy, noví hráči a medzi nich patril aj Masterton. Minnesota North Stars mu dala šancu. A hneď pri svojej toľko očakávanej premiére strelil svoj prvý gól a prvý vôbec v existencii klubu. Stačil k remíze 2:2 so St.Louis.
Stal sa miláčikom v tíme i medzi divákmi – nepoľavujúce nasadenie, pokojná a priateľská povaha, veľké hokejové srdce a neustály úsmev na tvári. Nefauloval, súpera si vážil a z jeho úst by ste nikdy nepočuli nadávku. To bol Bill Masterton.
Hovorí sa, že trinástka je nešťastným a prekliatym číslom. Pre Billa sa táto „numerológia“ stala osudným. Písal sa 13. január 1968. Minnesota hrala s Oaklandom. Hokejista so slovenskými koreňmi Larry Cahan a Ron Harris trielili do vlastného obranného pásma za pukom. Bližšie k nemu bol ale Masterton. Súboj s podstatne fyzicky „nadupanejšími“ hráčmi neustal. Neustal balans na korčuliach a tvrdo padol na ľad. Žiaľ, nemal helmu, tak ako ju v tom čase malo len 30 percent hráčov. Prilby neboli povinné a Masterton za to zaplatil najkrutejšiu daň.
https://img.cz.prg.cmestatic.com/media/images/640x800/Jun2020/2394901.jpg?d41d
Larry Cahan sa z toho momentu až do konca svojho života nevedel zmieriť. „Počul som len puknutie, ako keď zlomíte konár. Alebo keď basebalista trafí pálkou loptičku. Vedel som, že je zle. Aj keď som nemal s Ronom na tomto páde žiaden podiel, psychicky som sa zosypal. Vedel som, že je zle.“ Billova manželka Carol sedela v hľadisku. V tej chvíli netušila, že manžela vidí naposledy.
Šedivé oči, biela tvár – taký bol obraz bezmocného Billa, keď k nemu prikorčuľovali ďalší hráči. Počuli už len posledné slová z jeho úst – „už nikdy, už nikdy!“ Žiaľ, Billovi už nepomohlo nič. Ani rýchly prevoz do nemocnice, kde po 30-tich hodinách skonal. Lekári ho už kvôli obrovskému opuchu hlavy operovať nemohli. Po zvolení rodiny ho lekári odpojili od prístrojov.
Masterton tak odohral v NHL, po ktorej tak veľmi túžil, len 3 mesiace. Keby mal prilbu žiť mohol. Lenže nosenie helmy v súťaži považovali hráči za prejav zbabelstva a slabosti. Až o 11 rokov neskôr (1979) boli prilby povinnou súčasťou hokejovej výbavy.
Masterton sa stal legendou, aj keď odohral len 38 zápasov. Minnesota vyradila jeho číslo 19 zo svojej sady. Nikto si ho už nikdy nenavlečie. Ani Dallas, ktorý sa stal nástupcom North Stars. A Billovu pamiatku, aj keď nepatril medzi najžiarivejšie hviezdy, si uctila aj samotná NHL. Na jeho počesť pravidelne udeľuje cenu Billa Mastertona za oddanosť a vytrvalosť v hokeji.
https://img.cz.prg.cmestatic.com/media/images/640x800/Jun2020/2394902.jpg?d41d
„Môj otec obetoval svoj život za svoju poslednú šancu zahrať si v NHL. A to je dokonalý príklad húževnatosti a vytrvalosti,“ zložil hold syn Scott. V celej histórii NHL sa neodohral tragickejší príbeh. Masterton je dosiaľ jedinou obeťou svojej vášne. Jediný hráč, ktorý zomrel na následky zranenia v zápase.
Získať cenu Billa Mastertona v NHL je veľkým ocenením v kariére hráča. Lebo nemusíte byť vždy len ten najlepší. Dôležitou ingredienciou je aj vaša ľudskosť, prístup k zápasu, vytrvalosť nikdy sa nevzdávať, obetavosť pre celý tím. A samozrejme vzťah k súperovi, k divákom. Taký bol Bill a kto získa jeho cenu, je to ako „malý Stanley Cup“ pre jednotlivca.
Do tejto spoločnosti sa pred štyrmi rokmi zaradil aj Jaromír Jágr, v tom čase panter z Floridy. Spoločnosť mu však už čoskoro môže robiť aj Michal Kempný, ktorého si Washington Capitals vybral práve pre tieto vlastnosti. Lebo hokej nemusí byť vždy len o góloch.
