Anička Jurkovičová je jedným z mála ženských mien slovenskej histórie, ktoré sa hlboko a prirodzene vrylo do našej kolektívnej pamäti. Napriek tomu, že jeho nositeľka bola vždy obklopená úspešnými mužmi, zanechala v dejinách svojbytnú stopu. O čom to svedčí?
V prvom rade je to dôkaz o jej vlastnej sile, schopnostiach a inteligencii. S prostredím, ktoré ju celý život formovalo, bola v sebavedomom dialógu a dokázala si v ňom zachovať nielen samostatnosť, ale ho aj aktívne ovplyvňovať.
Aničkiným otcom bol významný učiteľ a národovec Samuel Jurkovič, ktorý sa narodil v roku 1796 v Brezovej pod Bradlom. Vďaka svojmu nadaniu na jazyky bol priam predurčený na štúdiá. Postupne navštevoval lýceá v Rábe, Trnave, Banskej Bystrici a Bratislave.
Vo vyšších štúdiách evanjelickej teológie však už nepokračoval a nastúpil ako učiteľ do Nového Mesta nad Váhom, mysliac si, že sa neskôr vráti na štúdiá. V tom čase sa však spoznal s Katarínou, dcérou mlynára Juraja Fialu. Jeho život sa začal uberať iným smerom.
Zosobášili sa v roku 1819 a dovedna mali spolu dvoch synov a štyri dcéry. Dospelosti sa však dožili len tri dievčatá. Anna sa im narodila v roku 1824.
