Toxický človek, fašista, dezolát. Máločo je také ľahké – a lákavé – ako premeniť slovo na zbraň. Okamžite tým získavame pocit bezpečia a prevahy. Čo na tom, že za cenu odstrelenia hodnoty, dôstojnosti a komplexnosti druhého človeka. Slová z úvodnej vety sa v súčasnosti premieňajú na zbraň mimoriadne často.
Strieľame nimi hlava-nehlava a iba málo z nás si je vedomých toho, že tým živíme deštruktívne tendencie, za ktoré obviňujeme výlučne „druhú stranu“. Médiá zas mimoriadne rady operujú termínom antisystém. Často ho používajú s pejoratívnym nádychom a bez jasného obsahového vymedzenia.
O to zásadnejším krokom je vôbec prvá slovenská analýza s názvom [Anti]systém na Slovensku, vypracovaná tímom z DEKK Inštitútu, ktorého dlhodobou víziou je pochopenie problému rozpadu a regenerácie sociálnej kohézie na Slovensku a v Európe.
„Sociálna kohézia, respektíve spoločenská súdržnosť, je pojem opisujúci sily, ktoré držia ľudské skupiny pohromade – a antisystémové tendencie sú významným symptómom erózie sociálnej kohézie, poklesu vzájomnej aj inštitucionálnej dôvery alebo oslabenia spoločenskej zmluvy. Preto je cieľom analýzy [Anti]systém na Slovensku pravidelne prinášať relevantné údaje o dôvodoch spoločenskej frustrácie na systémovej, teda ‘makro‘ úrovni,“ píšu jej autori a zároveň zdôrazňujú, že ich zámerom nie je stigmatizovať ľudí, ktorí v systém neveria.
Do istej miery podľa nich ide o zdravú tendenciu. Problém nastáva, keď presiahne určitú mieru. Ak chceme tento nebezpečný trend posilňovať, najistejšou cestou je strieľať po „vinníkoch“ naďalej. Čo však robiť, ak ho chceme mierniť?
Antisystém autori definujú ako presvedčenie, že „systému, v ktorom žijem, nezáleží na mojom blahu alebo mi dokonca zámerne škodí“. Na Slovensku sa s ním podľa ich výskumu v istej miere stotožňuje 50,7 percenta ľudí. Nejde pritom len o vyjadrenie nedôvery vo vládu či v štát, ale skutočne v samotný systém, „teda fundamentálne piliere súčasnej modernej spoločnosti, reprezentovanej na Slovensku dominantnými západnými kultúrnymi vplyvmi – v rovine politiky liberálnou demokraciou, v rovine ekonomického systému kapitalizmom a v rovine životného štýlu individualizmom“.
V situácii, keď prestávame veriť systému, hrozia dve tendencie. Jedna horšia ako druhá. Buď ho máme chuť zničiť, čiže vyvolať revolúciu, alebo sa od neho odpojíme, prestaneme sa vnímať ako jeho súčasť a podieľať na jeho rozvoji. V prvom prípade dávame podnet na vznik totalitných režimov, ako máme opakovane overené z histórie, v druhom prípade v nás rastie ľahostajnosť, odcudzenosť – a nevyhnutne aj agresivita.
