Nemôcť si spomenúť je pre mnohých zahanbujúci pocit. A to až natoľko, že ľudia bežne pred druhými taja, že navštevujú kurzy zamerané na posilnenie pamäti. Aspoň tak o tom svedčia odborníci, ktorí takéto programy vedú.
Pamäť v sebe koncentruje mnohé z toho, čo robí život hodný žitia. Práve pre jej stratu nás tak desí Alzheimerova choroba. Bez schopnosti udržať v našom nervovom systéme nové informácie by sme nemali vedomie kontinuity, nedokázali sa nič naučiť, ba dokonca ani nadväzovať vzťahy. V istom zmysle platí, že čím lepšou pamäťou disponujeme, tým intenzívnejšie žijeme.
Napriek tomu len málokto z nás pristupuje k pamäti ako k dimenzii, ktorá potrebuje našu starostlivosť a tréning. Ba dokonca ju svojím životným štýlom často nevedomky sabotujeme. Alarmujúci nárast neurodegeneratívnych porúch – do roku 2050 sa podľa neuroimunológa Norberta Žilku očakáva dvoj- až trojnásobok pacientov s „alzheimerom“ – je toho tragickým dôsledkom. Čo teda v našom živote zmeniť, aby nekrpatela, ale naopak – rástla?
To najdôležitejšie zo všetkého je precítiť to, čo sme uviedli v riadkoch vyššie. Čiže tesnú spätosť pamäti s kvalitou nášho života. Iba tak budeme mať motiváciu vykonávať to, čo jej prospieva, iba tak na to v behu dní nezabudneme. Pre náš pamäťový systém je totiž zásadne dôležitá takzvaná biologická významnosť. Inými slovami, iba tie informácie, ktoré sú podstatné pre naše prežitie, je ochotný konsolidovať, čiže prepísať z krátkodobej pamäti do tej dlhodobej.
„Pamäťový systém je nastavený tak, že spomienky na niečo závažné zapisuje rýchlo a efektívne, preto sú dlhodobé,“ vysvetľuje pre časopis Téma Karel Ježek, vedúci Laboratória experimentálnej neurofyziológie v Biomedicínskom centre Lekárskej fakulty UK v Plzni.
„Vojdeme napríklad do neznámej miestnosti, kde visia tikajúce hodiny. Zvuk si všimneme okamžite, ale po chvíľke prestaneme tikanie vnímať. Ide totiž o nedôležitý vnem, a teda sa ním mozog nemusí ďalej zaoberať. Pokiaľ by ste si boli vedomí toho, že tikanie predstavuje nejaké riziko, napríklad v podobe bomby niekde pod stolom, potom ho, naopak, budete vnímať veľmi citlivo,“ komentuje odborník a dodáva, že z tohto dôvodu si najlepšie pamätáme skúsenosti spojené spojené s bolesťou, s uspokojovaním základných potrieb, či už je to jedlo, pitie alebo sex, či ďalšie zážitky s výrazným emočným obsahom.
Toto je i odpoveď na otázku, prečo do konca života nezabudneme, čo sme robili 11. septembra 2001 či 24. februára 2022. Vysoké hladiny stresových hormónov nútia za takýc...
