Od úteku slovenských židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v Poľsku, ktorí o ňom podali dôležitú správu, uplynulo v piatok 79 rokov. Obaja v ňom boli väzňami od roku 1942 a ich útek sa začal 7. apríla 1944. Podľa historika zo Slovenskej akadémie vied (SAV) Jána Hlavinku ho zaraďujeme medzi tzv. úteky s misiou. Uviedol to v rozhovore pre TASR.
"Nešlo len o samotnú záchranu ich života. Podujali sa aj na misiu informovať svet o tom, ako Auschwitz-Birkenau funguje a čo sa v tábore deje," hovorí Hlavinka s tým, že pri úteku im museli pomôcť aj niektorí väzni z tábora. Keďže Vrba a Wetzler v tábore strávili pomerne dlhý čas, vedeli, aké mechanizmy sa spúšťajú, keď niektorí z väzňov utiekli.
V tábore boli dva okruhy strážnych veží. Jeden priamo na jeho oplotení, druhý v širšom okruhu za ním. Fungovalo to tak, že pokiaľ väzni v rôznych komandách pracovali mimo samotného tábora, vonkajší okruh strážnych veží bol obsadený príslušníkmi SS. Väzni boli pritom každý deň na tzv. apeloch veľmi starostlivo počítaní. "V momente, keď sa zistilo, že evidencia nesedí, príslušníci SS obsadzovali vonkajší okruh strážnych veží približne na tri dni a prehľadávali celé územie tábora, až kým nebol väzeň dolapený," približuje Hlavinka.
Vrba a Wetzler sa 7. apríla 1944 ukryli vo vonkajšej časti tábora, na území, ktoré bolo vo výstavbe, keďže sa mal tábor rozšíriť. S pomocou iných väzňov si vytvorili úkryt pod hromadou drevených dosiek. Zároveň urobili ich spoluväzni aj viaceré opatrenia, aby ich psy pri hľadaní nezachytili. Preto nad nich rozsypali tabak namočený v benzíne.
Keď pri kontrole počtu väzňov ich počet nesedel, nacisti spustili tradičný alarm a začalo sa po nich pátranie. Popri tom vypočúvali a mučili väzňov, o ktorých vedeli, že s nimi boli v kontakte. Územie tábora prehľadávali tri dni, po nich, ako bolo zvykom, poplach odvolali, ako aj stráže z vonkajšieho okruhu strážnych veží.
"Pred Vrbom a Wetzlerom bola cesta akoby voľná. Znie to jednoducho, ale treba si uvedomiť, že po toľkých mesiacoch v tábore boli fyzicky veľmi vyslabnutí," pripomína Hlavinka.
Držali sa smerom na Slovensko, ktoré bolo satelitom tretej ríše, ale nebolo ešte okupovanou krajinou a z ktorého obaja pochádzali. Spomaľovali ich nielen vyčerpanie, ale aj to, že išli len v noci. Cez deň sa ukrývali, väčšinou v lesnom poraste alebo húštinách, aby sa vyhli tomu, že ich niekto spozoruje. "Čo vieme, cesta bola dosť dramatická. Našli však na nej aj pomoc od miestneho obyvateľstva," podotýka Hlavinka s tým, že cesta im trvala približne dva týždne.
Štátnu hranicu prekročili pri obci Skalité, kde sa stretli aj s dovtedy najväčšou pomocou. A to od roľníka Ondreja Čaneckého, svojrázneho miestneho človeka žijúceho v bezdetnom manželstve. Ten ich na niekoľko dní prichýlil a poskytol podľa historika veľkú pomoc. Následne s nimi prešiel na trh do Čadce, odkiaľ ich odviedol k doktorovi židovského pôvodu, ktorý bol vtedy ešte na Slovensku a ponechaný vykonávať prax.
Od neho sa dostali do Žiliny, kde ich v tzv. židovskom starobinci ukryli a vypočuli miestni predstavitelia židovskej komunity. Tam sa následne stretli aj s členmi ilegálnej "Pracovnej skupiny", čo bola židovská ilegálna podporná skupina pôsobiaca v Bratislave pri Ústredí Židov.
"Obaja boli vypočutí, ich výpovede overili oproti dokumentom, ku ktorým mala skupina prístup. Zároveň nadiktovali správu, ktorú dnes poznáme pod pojmom Správa Vrbu a Wetzlera," dopĺňa Hlavinka. Na západe sa jej najčastejšie hovorí Auschwitz Protocols, čo však je už súbor viacerých správ.
