Pred vypuknutím vojny na Ukrajine študovalo na slovenských vysokých školách 5,5-tisíca študentov a študentiek ukrajinskej národnosti. Uplynulý školský rok to už bolo vyše desaťtisíc, ukazujú štatistiky Centra vedecko-technických informácií.
Vidieť to aj na katedre žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, kde posledný akademický rok chodilo desať ukrajinských študentov, z toho štyri v prvom ročníku. Rozprávali sme sa s tromi študentkami, ako vnímajú rozdiely medzi ukrajinským a slovenským školstvom.
Keby ste mali vymenovať najväčšie rozdiely medzi slovenským a ukrajinským školstvom, čo by to bolo?
MARIANNA: Moje štúdium na Slovensku začalo už od príchodu na strednú školu. To, čo som vnímala ako najväčší rozdiel, bol individuálny prístup učiteľa k žiakovi. Mala som pocit, že na Slovensku sa učitelia viac snažili vysvetliť študentovi informácie, aby im lepšie porozumel. A to rôznymi spôsobmi.
V tom istom prípade na Ukrajine učitelia reagovali inak. Tam som to skôr vnímala tak, že to bolo na danom žiakovi, aký prístup si zvolí. Buď si mohol dohodnúť súkromné hodiny s daným učiteľom, alebo keď niečo nepochopil, bolo na ňom, či tomu bude venovať čas doma navyše, alebo sa na to vykašle úplne.
Druhým veľkým rozdielom bola náplň hodín. Na Slovensku som si všimla, že výučba bola viac rôznorodá. Robili sme všelijaké aktivity, kvízy, hry. Na Ukrajine mi to prišlo viac strohé. Zošity, knihy. Píšete, čítate a to bolo všetko. Možno na angličtine sme občas robili niečo pestrejšie.
A ako posledné by som možno spomenula to, že na Slovensku sme mali možnosť cestovať cez Erazmus+. Na Ukrajine nič také nemáme.
TAMARA: Prvý rozdiel, ktorý som si všimla medzi slovenským a ukrajinským školstvom bolo, že na Slovensku väčšina študentov doštuduje v oveľa neskoršom veku ako na Ukrajine. Na Ukrajine študenti odchádzajú zo strednej školy vo veku 17 rokov. Čo znamená, že štúdium u nás na Ukrajine trvá 11 rokov dokopy. Na Slovensku je to minimálne o 2 roky viac. Ak nie niekedy aj o tri. Toto bol pre mňa veľký šok, keď som prišla na Slovensko. Ja som mala 16 rokov, keď som nastúpila na gymnázium a v tej istej triede som bola súčasne so spolužiakmi, ktorí mali aj vyše 20 rokov.
To vlastne znamenalo, že keďže sa na Ukrajine študuje len 11 rokov, tak sme museli cez učivo prejsť oveľa rýchlejšie a stručnejšie, čiže keď som prišla na slovenské gymnázium, veľa z vecí som už dávno vedela. Takisto na Ukrajine sa študuje len do mája, pričom na Slovensku až do konca júna.
ALEXANDRA: Môžem porovnať iba stredné školy, pretože na Ukrajine som neštudovala na vysokej škole. Pred slovenskou univerzitou som chodila na slovenské súkromné bilingválne gymnázium rok a pol, a takisto sa to nedá úplne rovnocenne porovnať, pretože na Ukrajine som študovala na všeobecnej strednej škole. A v tom vidím obrovský rozdiel.
Povedala by som, že také značné rozdiely som až tak nezbadala, no zdá sa mi, že učitelia na Slovensku sa viac zaujímali o to, aby naozaj niečo naučili svojich žiakov. Chceli, aby si žiaci z hodín niečo odniesli.
Možno by som dodala, že sa mi páči, akú veľkú pozornosť učitelia dávajú psychickému zdraviu. Na gymnáziu, kam som na Slovensku chodila, sme mali povinné mentoringy s učiteľmi, s ktorými sme sa mohli rozprávať o tom, čo nás trápi. Ale treba zase spomenúť znovu fakt, že to bolo súkromné gymnázium a nie štátna škola. Myslím si, že keby som mala porovnať štátne školy v Ukrajine a na Slovensku, nebolo by tam až tak veľa rozdielov.
S akými problémami a bariérami sa najčastejšie stretávate pri štúdiu?
MARIANNA: Občas sa mi stáva, že prichádzam k nedorozumeniam pri vysvetľovaní. Veľmi záleží od spôsobu, ktorým učiteľ vysvetľuje pokyny k zadaniam.
V minulosti som mala väčší problém so slovenským jazykom, nemala som toľko príležitostí rozprávať sa so Slovákmi tak ako teraz. Až keď som bola viac začlenená medzi Slovákov a našla som si brigádu na Slovensku, vtedy som si všimla značný posun aj v mojej slovenčine.
Ak by som mala povedať bariéru, s ktorou som sa často stretávala ešte keď som nevedela po slovensky tak dobre ako teraz, stávalo sa mi, že som sa nechcela so Slovákmi rozprávať, lebo som sa bála, že niečo zle poviem a nebudem im vedieť správne vysvetliť, čo naozaj myslím.
TAMARA: Jednoznačne najväčšou bariérou je jazyk. Slovenčina ako taká je dosť náročná, a v škole, keď máme používať spisovnú slovenčinu, je to o to náročnejšie. No snažím sa ju zlepšovať rôznymi spôsobmi a učiť sa ju každý deň. Veľa ľudí mi hovorí, že mám dobrú slovenčinu, no stále je na čom pracovať.
Takisto boli niektoré elektronické systémy, ktoré boli iné ako u nás na Ukrajine. Bolo pre mňa náročné sa v nich vyznať. Medzi také napríklad patril aj elektronický systém Edupage.
ALEXANDRA: Myslím si, že najčastejšie bariéry, či problémy sú pre mňa vystúpenia pred spolužiakmi a učiteľmi. Ale myslím si, že to ani nemusí súvisieť s tým, že som cudzinka, no s tým, aká som. Som presvedčená, že keby študujem niečo iné, napríklad psychológiu, tak by som nemala žiadny problém, pretože viem po slovensky natoľko, aby som pokojne rozumela všetkým prezentáciám a podobne. Môžem povedať, že 90 percent spolužiakov je v rovnakom strese, keď musia ísť rozprávať či prezentovať pred triedou.
Na začiatku prvého ročníka som mala obrovský problém so školským systémom AIS2. Doteraz nerozumiem, ako to funguje a riešim veci buď cez Outlook, alebo aplikáciu Ais. Ale to sú iba technické bariéry.
Inak by som povedala, že sa v škole na Slovensku cítim normálne, rovnako ako moji spolužiaci. Nerobí mi problém ani jazyk, ani cudzie prostredie.
Prečo ste si vybrali štúdium žurnalistiky práve na Slovensku?
MARIANNA: Myslím si, že moje rozhodnutie ísť študovať žurnalistiku prišlo veľmi rýchlo. Keď som zmaturovala na Slovensku, prišla som na to, že nechcem pokračovať v odbore, ktorý som doposiaľ študovala, ekonomiku a podnikanie. Bolo to pre mňa náročné. Mala som vždy bližšie k jazykom alebo literatúre. No nechcela som ísť ani na učiteľstvo. Na strednej škole som vždy bola žiačkou, ktorú vyberali na moderovanie rôznych školských akcií a písala som aj články do nášho mestského časopisu. Potom bolo rozhodnutie jasné.
Ale ak by som mala byť úprimná, ani tu na Slovensku nie som spokojná, tak ako som si predstavovala. Viem, že by som však chcela dokončiť ďalšie dva roky a získať aspoň bakalára. No viem, že žurnalistike sa v budúcnosti nechcem venovať. A takisto viem, že na Ukrajinu by som sa nikdy nevrátila žiť naspäť, kvôli viacerým dôvodom.
TAMARA: Kvôli vojne. Už predtým plánovala prísť študovať na Slovensko, no nebolo to isté. Keď sa začala vojna, moje rozhodnutie bolo celkom jasné. Neskôr som už ani nemala v pláne vracať sa naspäť domov.
A prečo žurnalistiku? Chcela som študovať niečo, čo súvisí s herectvom alebo niečím podobným. No vedela som, že herectvo študovať nikdy nebudem. Na svojej starej škole som často moderovala školské akcie a vystupovala som pred kamerou. A tak som sa teda rozhodla, že žurnalistika bude správna voľba.
ALEXANDRA: Pretože slovenský jazyk sa mi veľmi páči. Veľmi jednoducho a rýchlo som sa ho naučila. Rada aj čítam knihy po slovensky. Dobre sa mi tu býva a nikdy som ani nerozmýšľala, že by som sa odsťahovala niekde inde. Neviem si predstaviť, že by som znovu musela prejsť cestou adaptácie na nové miesto a začať sa učiť nový jazyk.
Myslím si, že štúdium v slovenskom jazyku mi nerobí žiadny problém a po úspešnom dokončení prvého ročníka na vysokej škole žurnalistiky to môžem len potvrdiť.
Petra Sochorová
