Na jednej strane žijú v Česku státisíce Slovákov, vysielajú sa programy ako Česko Slovenská SuperStar, českí poslucháči milujú slovenské kapely a veľa Čechov cestuje na Slovensko na dovolenku. Slovenčina z verejného priestoru rozhodne nezmizla. Na druhej strane mi napríklad moderátor a stand up komik Ján Gordulič počas rozhovoru povedal, že bude asi musieť čoskoro svojim komikom pred vystúpeniami v Česku hovoriť, aby radšej prepli na češtinu, pretože už im publikum nemusí rozumieť. Aká vážna je teda podľa vás „hrozba“, že už si onedlho my Česi a Slováci neporozumieme?
Je vysoko pravdepodobné, že sa to puto bude znižovať a znižovať, pokiaľ s tým vedome nebudeme niečo robiť. Či už prostredníctvom našej iniciatívy Dorozumenia alebo vzájomným sledovaním filmov bez titulkov. Môžeme si tiež prečítať alebo prelistovať slovenskú knihu. Na Václavskom námestí v Prahe je mimochodom veľké niekoľkoposchodové kníhkupectvo, kde keď som hľadal slovenské knihy, našiel som ich úplne dole v sekcii others čiže iné. V slovenských kníhkupectvách pritom české preklady a české knihy tvoria vysoké percento ponuky. Je to trochu smutné a možno to aj symbolizuje vzťah Čechov k čítaniu v slovenčine. Asi je to náročné, keď na to človek nie je zvyknutý.
Avšak je prirodzené, že si oba štáty idú svojou cestou. Veľa osobností, ktoré som si pozval do podcastu, to vnímalo rovnako. Pokiaľ sa to puto má udržať, musí tam byť nejaký vedomý krok. Napríklad základy češtiny na slovenských školách a slovenčiny na českých školách, aj keď to už je možno príliš inštitucionalizované. Ale nejaká forma edukácie musí byť. Pritom z osemdesiatich percent sú si oba naše jazyky podobné. Pán profesor Uher z Brna na túto tému robil výskum, počítal najpoužívanejšie slovíčka v češtine aj slovenčine a z päťsto takých slov mu vyšlo, že len dvadsať percent je úplne rozdielnych.
Ako vznikla vaša iniciatíva Dorozumenia?
Päť rokov som žil v Prahe a postupne si začal všímať, že niektorí ľudia, Pražania, nerozumejú určitým slovíčkom. Napríklad „vankúš“, čo je po česky "polštář". Bolo ich niekoľko stoviek. Čučoriedke všetci rozumejú, ale raňajky už napríklad v mojej obľúbenej kaviarni nepoznali. (Počas rozhovoru prichádza servírka a pýta sa, čo si dáme. Tomáš Maretta rovno povie „mätový, mátový čaj, pozn. red.). Tá mäta je ďalšie také slovo. Ono sa vlastne v oboch jazykoch podobá, ale jeho melodika je trošku iná a častokrát to bol problém. Dnes už som takto „zdvojený“, že poviem raňajky lomeno snídaně.
Všetky tie drobné nedorozumenia som si začal zapisovať do Excelu a potom počas prvej vlny pandémie, keď sme boli zatvorení doma a nemali čo robiť, som vymyslel, ako to uchopiť. Profesne som sa v tom čase venoval rozvoju českej pobočky obchodu so saxofónmi a ďalšími dychovými nástrojmi. Sám tak s jazykovedou nič spoločné nemám, ale postupne som zohnal kolegyne, ktoré študovali jazyky. Na úvod vznikla kniha a potom pravidelný obsah na sociálnych sieťach, „merch“ a československé pub kvízy. Tie ľudia fakt zbožňovali. Neboli v nich len slovíčka, ale aj história, zemepis, kultúra...
Aká bola úspešnosť zúčastnených?
Presné štatistiky si nepamätám, ale mali sme jedného borca z Trnavy. Bol riaditeľom nemocnice. Už nie je, pretože sa zmenila vláda. Ten mal takmer vždy sto percent a bol naším najvernejším fanúšikom. Ani podcast sa dlhodobo nedá robiť len o jazykovedných témach, takže jediné jeho spojenie je, že raz máme českého hosťa, raz slovenského. Vždy sa snažím vybrať hostí, ktorí majú aspoň nejaké prepojenie medzi Českom a Slovenskom. Jedným z nich bol aj Zoltán Demján, člen prvej československej horolezeckej výpravy, ktorá vystúpila na Mount Everest. Často sa v médiách objavuje, že Demján je prvým Slovákom či Čechoslovákom, ktorý tam hore bol, ale pôvodne šli dvaja. Druhý horolezec Jozef Psotka, Demjanov dobrý parťák a kamarát, sa bohužiaľ nevrátil. Až neskôr som sa dozvedel, že Demján má zhodou okolností za ženu Češku, takže sa to krásne zišlo.
Je teda za vašou iniciatívou aj nejaká nostalgia po Československu? Alebo ide skutočne len o tú jazykovú stránku?
