„Boli sme tam zakopaní osemnásť rokov, stratili sme tisíc ľudí, a rovnako sme neboli schopní sever Izraela ochrániť pred kaťušami (raketometmi, pozd. red.). Hizballáh nebol založený preto, že sme z Libanonu odišli, ale práve preto, že sme tam tak dlho zostali.“
To nie sú slová žiadneho „ľavicového antisemitu“, ale najdekorovanejšieho izraelského generála a neskoršieho premiéra Ehuda Baraka. Práve on bol pred dvadsiatimi štyrmi rokmi na čele vlády v čase urýchleného stiahnutia armády z okupačnej zóny, keď do Izraela muselo z horúcej pôdy utiecť aj sedemtisíc ľudí napojených na tzv. Juholibanonskú armádu (SLA), teda kolaborantskú milíciu, ktorú si Izrael vo svojej „bezpečnostnej zóne“ udržoval, vyzbrojoval a platil za najčiernejšiu práci.
Ehud Barak však v uniforme zažil aj to, keď Izrael druhú inváziu do Libanonu (tá prvá prišla už v roku 1978) začal. „Keď sme v roku 1982 do Libanonu prišli, Hizballáh ešte neexistoval a tamojší šiiti nás vítali a sypali na nás kvety,“ povedal mi pred rokmi Barak s odkazom na fakt, že vtedy boli nepriateľom palestínskej a ľavicovej gerily, ktorá urobila z miest a polí miestnych libanonských obyvateľov vojnovú zónu.
Izrael má dnes na boj s Hizballáhom racionálne vojenské dôvody, premiér Benjamin Netanjahu odklonil pozornosť aj jednotky od palestínskej Gazy s cieľom zabezpečiť návrat desiatok tisíc Izraelčanov, ktorí boli v uplynulom roku evakuovaní zo severu kvôli ostreľovaniu šiitskou milíciou.
