Stereotypnosť jeho života vošla do dejín skoro tak ako jeho myšlienky. Denne vstával o piatej, líhal o desiatej a rodný Königsberg (dnes Kaliningrad) opustil údajne len dvakrát. Na celoživotné bolesti hlavy si ordinoval prechádzky, prednášal, študoval, písal a prijímal návštevy (vždy len medzi jednou a pol štvrtou popoludní).
Tým sa výpočet aktivít vysokoškolského profesora a celoživotného starého mládenca Immanuela Kanta v podstate končí. Napriek tomu mu študenti viseli na perách a jeho dielo inšpiruje aj pri úvahách nad problémami, ktoré jeho doba vôbec nepoznala.
Čo bolo na myšlienkach tohto Prusa natoľko uhrančivé, že nad nimi hĺbame aj tristo rokov od jeho narodenia?
Tá najkratšia odpoveď by znela: radikálne premenil dovtedajšie vnímanie rozumu a morálky, a dal ich do prekvapivého a dodnes v zásade platného vzťahu.
Súdobá filozofia, z ktorej Kant vychádzal a ktorú zároveň kritizoval, bola rozčesnutá do dvoch línií: empirizmu a racionalizmu. Zástancovia prvej boli presvedčení o tom, že všetko poznanie čerpáme zo skúsenosti našich zmyslov, kým racionalisti zastávali názor, že myslenie je schopné samo zo seba a iba pomocou logických operácií deduktívne vypracovať taký filozofický systém, ktorý pravdivo reprezentuje svet.
