Deviaty august 1999. Ruský prezident Boris Jeľcin oznamuje mená troch nových vicepremiérov. Medzi nimi je aj pre širšiu verejnosť a zahraničie neznámy 46-ročný Vladimir Putin, ktorý má za sebou sotva niekoľko mesiacov na pozícii šéfa všemocnej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) a následne tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie.
Udalosti vzápätí naberajú rýchly spád. Ešte v ten istý deň Jeľcin menuje Putina za premiéra. A nenecháva nikoho na pochybách, že práve rodák z Leningradu, dnes známeho ako Petrohrad, sa stáva jeho korunným princom. „Chcem, aby bol mojím nástupcom v kresle prezidenta,“ vyhlásil Jeľcin, ktorý tušil, že éra jeho vládnutia v Kremli sa pod ťarchou korupčných škandálov, alkoholizmu a obvinení z neschopnosti viesť najväčšiu krajinu na svete chýli ku koncu.
Štátna duma – dolná komora ruského parlamentu – nakoniec potvrdzuje 16. augusta 1999 Putina v premiérskom kresle. A tak sa presne pred štvrťstoročím dostáva k moci muž, do ktorého najskôr vkladal západný svet nádeje, že skrotí rastúci vplyv oligarchov a zblíži krajinu s demokratickou časťou planéty. Ako sa však neskôr ukáže, vyrastie z neho autokrat, ktorý si vybuduje okolo seba úzku mocenskú a majetkovú sieť vyvolených, postupne vymaže z povrchu zemského ruskú politickú opozíciu a napokon rozpúta najkrvavejší ozbrojený konflikt v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.
Fascinovaný špiónmi
Ako sa však Putin, ktorý začiatkom októbra tohto roka oslávi 72 rokov, vôbec dostal k titulu najobávanejšieho európskeho vodcu a najnovšie v dôsledku konfliktu na Ukrajine i vojnového zločinca? Vladimir, ktorý vyrastal v povojnovom Leningrade poznačenom takmer tri roky trvajúcou nacistickou blokádou s dvoma miliónmi obetí bol odmalička veľmi ambiciózny. Traduje sa, že od školských čias ho fascinovali dobrodružné príbehy, v ktorých hrali hlavnú úlohu špióni. Ako študent sa zaujímal o prácu v obávanej sovietskej tajnej službe KGB. Tam mu odporučili, aby pracoval na svojom vzdelaní aj športovom rozvoji.
Putin si zobral ich slová k srdcu. Aby v prípadnej potýčke s nepriateľmi komunistického režimu, do ktorých sa v jeho predstavách dostávali agenti KGB, vykompenzoval svoj nízky vzrast, začal sa venovať bojovým športom. Konkrétne džudu, v ktorom to postupom rokov dotiahol až na čierny pás, ako aj ruskému bojovému umeniu nazývanému sambo.
Zmenil takisto smerovanie svojho profesionálneho rozvoja. Štúdium chémie čoskoro vymenil za právo a medzinárodné vzťahy. Bolo to pomerne logické – v 60. a 70. rokoch minulého storočia vrcholila studená vojna v bipolárnom svete vedenom Sovietskom zväze a Spojenými štátmi. Kubánska kríza, vojna vo Vietname, vesmírne preteky – toto všetko dávalo priestor rastu kariéristom lojálnym režimu, ktorí sa vo svojej ceste na vrchol nezastavia pred ničím.
