Ešte na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia boli v podobnej situácii ako my. Železná opona padla, a hoci Juhoslávia i Albánsko nepatrili na rozdiel od Československa do úzkeho kruhu najbližších spojencov Sovietskeho zväzu, nové pomery znamenali aj pre nich štart cesty k plnokrvnému kapitalizmu a trhovému hospodárstvu.
Z tohto západobalkánskeho spolku sa najprv podarilo vymaniť Slovincom a Chorvátom, ktorí medzičasom stihli zavŕšiť svoju púť do euroatlantického spoločenstva vrátane vstupu do schengenu a eurozóny. Severomacedónci, Albánci a Čiernohorci zase zvládli urobiť prvý medzikrok na ceste do západných štruktúr – stali sa členmi Severoatlantickej aliancie. A sľubne majú rozbehnutý aj prístupový proces do Európskej únie.
Najväčšie otázniky tak visia nad dvoma krajinami, ktoré v 90. rokoch najviac poznačila vojna na Balkáne. Kým Bosna zostáva jednou z najzaostalejších krajín starého kontinentu, kde dodnes pretrváva napätie medzi troma hlavnými etnikami – pravoslávnymi Srbmi, katolíckymi Chorvátmi a moslimskými Bosniakmi –, samotné Srbsko osciluje na hrane medzi priazňou Západu a Ruska. Súčasný prezident Aleksandar Vučič sa netají priateľskými vzťahmi so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom. Z Belehradu sa dokonca pravidelne ozývajú slová podpory adresované Moskve v jej konflikte proti Ukrajine. A čoraz viac Srbov spochybňuje cieľ dostať sa do Európskej únie.
Biznis so všetkými štátmi tohto výbušného regiónu sa však rozvíja i naďalej. A veľké príležitosti ponúka aj slovenským investorom a exportérom.
1. Aký pokrok na ceste do EÚ dosiahli Albánci?
Dlhé roky boli považovaní za „chudobných príbuzných“ v Európe. Albáncov v druhej polovici minulého storočia odstrihol na celé desaťročia od vonkajšieho sveta diktátor Enver Hodža, ktorý sa nepohodol so sovietskym lídrom Josifom Stalinom. Vzťahy medzi Tiranou a Moskvou sa príliš nezlepšili ani počas vládnutia ich nástupcov.
