Vodná nádrž Duchonka si v časoch budovania krajších zajtrajškov užívala slávu, ktorá presakovala až za hranice. Rekreačné stredisko rovnakého mena leží v predhorí Považského Inovca vo vzdialenosti zhruba 20 kilometrov od Topoľčian.
Priehradu začali budovať v roku 1961 ako zábranu proti záplavám.
Ešte tri roky pred pádom komunistického režimu si v najväčšom autokempe Slovenska užívalo letnú sezónu až 25-tisíc ľudí. Široko-ďaleko jediná jedáleň bola v prevádzke od rána do večera a ľudia na jedlo čakali v dlhých radoch.
Nič im nebránilo ani presedieť v aute celú noc, len aby sa im ušlo vytúžené miesto v kempe. Pamätníci rozprávajú, že sa mnohí z nich snažili strčiť vrátnikom do vreciek pár desiatok korún, len aby si mohli postaviť stan bárs aj v brázde popri ceste.
Areál mal vlastný amfiteáter s letným kinom aj nuda pláž decentne sa ukrývajúcu za hrubým múrom, cez ktoré sa oko zvedavca nemohlo prebiť. Na tú dobu mal ešte čosi nevídané – bazén, sauny, a na streche solárne panely.
Nie div, že na kultovú Duchonku si nachádzali cestu aj zahraniční turisti z krajín rovnako postihnutých totalitnou ideológiou ako Československo. Celý podnik mal pod palcom riaditeľ, pod ktorého spadalo 50 zamestnancov.
Po prestrihaní ostnatých hraničných plotov Slováci vyštartovali ďalej, než len do spriatelených štátov východného bloku, tí šťastnejší „až“ do krajín dnes už bývalej Juhoslávie. Duchonku čakalo postupné upadanie do zabudnutia.
Hotel na protiľahlej strane kempu zachytil požiar šíriaci sa z jeho diskotéky a čo neolízali plamene, rozobrali budovatelia iných krajších zajtrajškov. Meno legendárneho vodného diela kriesili len populárne letné hudobné festivaly.
Miroslav Slezák je vášnivý cyklista i skialpinista. Štyridsaťštyriročný chlap si zaspomína na časy, keď zobral kamarátov zo Švajčiarska, aby im ukázal kúsok zo Slovenska, a teda aj z okolia Duchonky. „Podnikali sme veľké túry, videli nádhernú prírodu, jelene, diviaky, no paráda. Nedalo sa však nevšimnúť torzo hotela či poničené budovy. A Švajčiari poveda...