Polovica prvej dekády tretieho tisícročia. Ruský prezident Vladimir Putin, ktorý je pri moci sotva niekoľko rokov, si postupne získava priazeň západných krajín. Zúčastňuje sa na neformálnych samitoch Európskej únie či zasadnutiach lídrov NATO. Mnohí z nich veria, že po nestabilite a chaose vlády jeho predchodcu Borisa Jeľcina povedie nový šéf Kremľa svoju krajinu k zbližovaniu a čoraz užšej spolupráci so Západom. A to vrátane vojenskej oblasti. „Pozrel som sa tomu chlapíkovi do očí a môžem mu veriť,“ komentoval prvé vzájomné stretnutie s Putinom bývalý americký prezident George W. Bush. Obaja sa navštevovali vo svojich súkromných rezidenciách a letných sídlach, rybárčili a vozili sa navzájom na člnoch či v luxusných autách.
O dvadsať rokov neskôr. Bush je rovnako ako väčšina vtedajších západných lídrov na politickom dôchodku. A netají sa tým, že podobne ako dlhoročná nemecká kancelárka Angela Merkelová či ďalší už mnohokrát oľutoval, že svoju dôveru vložil práve do Putina. Ten sa totiž od – aspoň navonok sa tváriaceho – demokrata posunul v priebehu dvoch desaťročí k autokratovi s čoraz zreteľnejšími diktátorskými maniermi. A hlavne k mužovi, ktorý pred vyše dvoma rokmi rozpútal na Ukrajine najväčší a najkrvavejší konflikt v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.
