Putovanie nebeských telies a v rámci nich aj našej Zeme si ľudia všímali odnepamäti. Medzi pravidelne sa opakujúcimi javmi vynikal deň, keď sa Slnko ukázalo zavčas rána a zapadalo nezvykle neskoro. Deň, keď sa svetlo nad povrchom rozlievalo najdlhšie z celého roka, poznáme ako slnovrat.
Z astronomického hľadiska je to okamih, keď sa Slnko na oblohe najviac vzdiali od rovníka smerom na sever. Keďže denné svetlo bolo až do priemyselnej revolúcie neobyčajne vzácnou devízou, ľudia si ho vážili a tento moment náležite uctievali a oslavovali.
O jeho sile a vplyve veľa vypovedá i to, že hoci šlo pôvodne o predkresťanský sviatok, bol natoľko zakorenený, že ho cirkev zahrnula do svojich rítov a dodnes je spojený s menom Jána Krstiteľa, ktorý je v tomto čase oslavovaný. Vo väčšine krajín sa pohanské a kresťanské zvyky miešajú v neraz veľmi originálnych kombináciách.
A keď hovoríme o svetle, tak práve ono bolo a je hlavným leitmotívom uctievania slnovratu. Na sledovanie slnka a tieňov, ktoré vytvára v tento deň na zemi, mnohé civilizácie stavali akési „observatóriá“, z ktorých určite najznámejší je legendárny Stonehenge, hoci sa vedci dodnes nevedia celkom zhodnúť, presne aké určenie mal tento fotogenický súbor megalitov navŕšených do kruhu.
Svetlo sa v rôznych podobách uctievalo ako veličina schopná zahnať zlých duchov, bosorky či iné nadprirodzené bytosti. Asi najčastejším spoločných znakom osláv slnovratu nielen v Európe je pálenie (svätojánskych) vatier. V novoveku sa dokonca na niektorých miestach pálili ohne trojaké – jeden z navŕšených kostí, druhý z dreva a tretí z kombinácie oboch materiálov.
Napokon anglické slovo označujúce vatru – bonfire – obsahuje aj časť slova pomenúvajúceho kosti – bones.
