Odjakživa je symbolom pre nádej, poznanie či pravdu. Koniec koncov, je základom slov ako „svet“ či „vysvetliť“. Fyzici tvrdia (a dokazujú), že tma je len jeho nedostatok a evanjelista Matúš varuje: „Ak teda svetlo v tebe je tmou, aká veľká bude sama tma!“
V 21. storočí sa k morálnym apelom spätým so svetlom pridávajú aj tie medicínske. Presnejšie, zosilňujú sa. Už v 2. storočí pred naším letopočtom grécky lekár Aretaus písal, že „letargickí majú byť položení na svetlo a vystavení lúčom slnka“. Dnes už vieme, že by to prospelo takmer každému z nás, kto väčšinu života trávi najsvetelnejšiu časť dní za bariérou zo skiel, z panelov a tehál.
Maliari či básnici mali preň odjakživa pochopenie i vášeň. Vrátane poetky Louise Glück, ocenenej Nobelovou a Pulitzerovou cenou: „Slnko sa dvíha nad horu./Niekedy je tam hmla, no vždy je za ňou slnko a hmla mu nie je roveň./Slnko si prepaľuje cesto rovnako, ako sa myseľ čistí od daromníc.“
Človek to intuitívne cíti, no v súčasnosti zaplavenej všakovakými možnosťami a informáciami nám dobre padne, keď nám to exaktne potvrdí veda: nášmu psychickému a fyzickému zdraviu nič neprospeje viac než ranná prechádzka či beh. Inými slovami, spojenie pohybu, prirodzeného svetla a čerstvého vzduchu. Človek vie síce benefitovať aj z toho umelého – svetelné terapie sa využívajú čoraz intenzívnejšie – avšak dokázateľne nie tak veľmi ako z prirodzeného.
Umelé elektrické svetlo je totiž v porovnaní s ním relatívne slabé a to, ktorým si svietime v noci, zase relatívne silné. A to môže narušiť naše cirkadiánne rytmy a viesť k nespavosti a duševným poruchám....
