Ľudstvo dokázalo v priebehu dejín urobiť veľké civilizačné skoky. Bohužiaľ, často za cenu utrpenia miliónov. K tým rozhodne menej chvályhodným patrí vlastnenie jednej ľudskej bytosti inou.
Štvrtého februára 1794 vo víre Veľkej francúzskej revolúcie (ktorá sama osebe pohltila množstvo ľudských osudov) zrušila jedna z vtedajších európskych mocností de iure otroctvo. Ideály rovnosti a bratstva síce zostali v mnohých ohľadoch len ideálmi, no 230 rokov po tejto udalosti nie je na škodu sa poohliadnuť za „inštitúciou“, ktorá nás sprevádza takmer odnepamäti.
Ak hovoríme o dlhej histórii, tak prvé doklady o otroctve máme už zo starovekých ríš vznikajúcich v oblasti Mezopotámie zhruba 3 500 rokov pred Kristom. V tom období a aj neskôr v starom Egypte či antickom Grécku tvorili gro otrokov predovšetkým vojnoví zajatci.
Neraz to boli doslova krajania zo susedných miest či oblastí. Plnili zväčša ekonomickú funkciu, teda slúžili ako lacná pracovná sila či už pri stavebných a poľnohospodárskych prácach alebo v domácnostiach. Práve tam však nemusel byť ich život nutne plný strádania a krutého zaobchádzania.
Keďže čas...
