Sýrsku „idylu“ ukončili krvavé masakre

Náhly pád autoritárskeho režimu Baššára Asada vyvolal v Sýrii i vo svete vlnu azda až neprimeraných nádejí. Západné médiá prinášali reportáže o oslavujúcich Sýrčanoch, ktorí sa po rokoch útlaku tešili z novozískanej voľnosti. Vonkajší pozorovateľ mohol nadobudnúť až dojem, že príslušníci rôznorodých sýrskych komunít zabudnú na stáročné spory a hrôzy občianskej vojny a padnú si okolo krku. Niektorí dostatočne vzdialení optimisti mali dokonca pocit, že sa na Blízkom východe rodí akýsi nový ostrov slobody a tolerancie, čo podporovali i zábery mladých ľudí tancujúcich a popíjajúcich alkohol v baroch v centre Damasku.

Po troch mesiacoch však tieto nádeje zaznamenali silný otras. Zo Sýrie začali v prvej polovici marca prichádzať hrôzostrašné správy o hromadnom masakrovaní členov alavitskej menšiny. Pre mnohých na Západe to bol akýsi budíček, signalizujúci, že s „novou Sýriou“ nie je asi všetko v poriadku. Nie že by sa takýto alarm neozýval už od decembrového pádu asadovskej dynastie. Dal sa však ospravedlniť vzniknutým chaosom či tvrdením, že ojedinelé excesy možno vysvetliť 14 rokmi vojnovej brutality. Zdroje z terénu však už po niekoľkých týždňoch hlásili, že sýrske oslavy sa končia a že krajinou obchádza prízrak neistoty a nezákonnosti. A strachu, že zvrhnutú sekulárnu autokraciu nahradí svojvôľa radikálnych islamistov.