Nebol príslušníkom vládnucej habsburskej dynastie, no reakcie na jeho úmrtie vyznievali, akoby do nej patril.
„Nový rok sa nemohol začať šokujúcejšou správou,“ hlási 6. januára 1858 viedenský denník Morgen Post. „Maršal Radecký už nie je medzi nami! Bol jedným z mála šťastlivcov, ktorý sa aj v starobe dokázal nezmazateľne zapísať do svetových dejín.“
Aj ďalšie noviny zahŕňajú zosnulého superlatívmi. „Cisár v ňom stráca jedného z najvernejších služobníkov, armáda najstaršieho a najznámejšieho vodcu a vlasť veľkého človeka. Pamiatka na hrdinu však zostáva a bude žiť ďalej,“ píše denník Die Presse.
Pridáva sa aj pražský Světozor: „Maršal Radecký je mŕtvy! Koho by sa v hĺbke srdca nedotkla táto smutná správa? Zomrel muž, ktorého meno nezahynie, štít cisárskeho rodu, dobrodinec vlasti!“
Vari najviac zasahuje správa o maršalovom skone panovníka. Je to len niekoľko mesiacov, čo schválil jeho žiadosť o odchod do penzie. Radecký si ju podal ako 91-ročný...
„Smrť vášho otca ma napĺňa hlbokým smútkom. Prijmite vyjadrenie mojej najhlbšej účasti. Nech váš žiaľ zmierni vedomie, že s rovnakou bolesťou ako vy smútite za milovaným otcom, oplakávam stratu nesmrteľného hrdinu aj ja, naša vlasť a vojsko, ktoré priviedol k víťazstvám a sláve,“ píše František Jozef v osobnom liste Theodorovi Radeckému.
