Osem rokov ste pôsobili ako anestéziologička v pražskej Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady. Následne ste sa v roku 2014 vrátili do rodnej Banskej Bystrice, kde pracujete na II. Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny v Rooseveltovej nemocnici. Prečo ste sa rozhodli pre návrat? A nikdy ste to neoľutovali?
Naspäť ma priviedli rôzne dôvody. Jednoducho prišiel čas odísť z Prahy a vrátiť sa na Slovensko. Chcela som byť najmä bližšie k rodine. A oľutovala som to už prvý mesiac. Dokonca skôr, než som nastúpila do nemocnice. Návrat zo zahraničia bol pre mňa jedným z najväčších a najneočakávanejších kultúrnych šokov, aké som kedy zažila. Bolo to pre mňa niečo fascinujúce a doteraz sa o tom rozprávam s kamarátmi-lekármi, ktorí sa dnes snažia vrátiť na Slovensko.
O situácii v zdravotníctve sa hovorilo aj na tohtotýždňovej konferencii Jesenná ITAPA 2024 v Bratislave, na ktorej ste vystúpili. Čo je ten najväčší problém, s akým sa vracajúci lekári stretávajú?
Okrem iného je to ťažkopádnosť celého systému, úradov a úradníkov, keď sa ja ako Slovenka chcem zamestnať vo svojej rodnej krajine ako hotová, vyštudovaná a ukončená lekárka-špecialistka. To je jednoducho katastrofa. Často je veľmi ťažké zorientovať sa v systéme a nájsť pomocnú ruku, ktorá v podstate neexistuje. Mnohé veci sú absolútne nelogické a ťažkopádne. Nie som si istá, ako vôbec chceme lákať domov lekárov, prípadne zdravotníkov z iných krajín, keď už pre mňa bol návrat na Slovensko neuveriteľne komplikovaný.