Ekonomickou témou číslo jeden bol u nás v uplynulých týždňoch konsolidačný balíček. Na úvod sa opýtam trochu obšírnejšie, prinesie požadovaný efekt? Teda ozdravenie verejných financií či nižšie výnosy na dlhopisoch...
Treba povedať, že konsolidačný balíček sme všetci čakali. Vzhľadom na stav verejných financií je absolútne nevyhnutný. Myslím si preto, že tu niet pochýb o tom, že bolo treba niečo urobiť. Problém však vidíme v tom, že mohol prísť oveľa skôr. Vláda nedávno „slávila“ prvé výročie svojej inaugurácie, no šetrenie príde až s novým rozpočtom, niektoré opatrenia dokonca v neskoršom období ako od prvého januára. Mohol teda prísť minimálne o pol roka skôr, nič nám v tom nebránilo.
Druhým problémom, a to treba kriticky pomenovať, je záber tohto balíčka. Nevidíme šetrenie na strane vlády, celá ťarcha sa presunula na firmy a občanov. A to nie je fér. Objektívne však treba skonštatovať aj to, že by sme bez konsolidačného balíčka nutne nastúpili na veľmi nebezpečnú grécku cestu, ktorej finálny efekt dnes už poznáme. A preto zo strany vlády išlo o veľmi rozumné rozhodnutie.
Prečo prišlo ku konsolidácii tak neskoro?
Ide len o moju dedukciu, ale zrejme boli vnútri koalície veľmi náročné diskusie. Každá zo strán sa snažila minimalizovať jej vplyv na ministerstvo, ktoré zastáva. Vieme, že sa zmeny robili ešte aj po schválení na vláde, a to napriek tomu, že jednotliví ministri za tento návrh hlasovali. Takto to jednoducho nejde. To je po prvé, po druhé neexistovala politická vôľa na to, aby sa pozreli aj do vlastnej kuchyne a povedali si, my môžeme konsolidovať aj u nás.
Poviem jeden príklad. Pred asi 15 rokmi sme začali sledovať zamestnanosť vo verejne správe. V tom čase v nej pracovalo asi 330-tisíc ľudí. Následne sa prijal program na zníženie tohto počtu, vďaka ktorému sa nám celkový počet podarilo skresať na 430-tisíc... Zo znižovania nám odrazu vzniklo zvyšovanie. Ak by sa takto správali firmy, dnes by už neexistovali.
Ak sa pozrieme na jeho konkrétne súčasti, nad všetkými vyčnievajú dve. Prvou je transakčná daň, ktorú kritizujú všetci. Hovorí sa o rozmachu sivej ekonomiky, o odchode našich firiem do zahraničia, o návrate doby hotovosti. Sú tieto hrozby reálne?
Transakčnú daň, ktorú zavádzame, má v nejakej podobe z európskych krajín len Maďarsko. Na stabilizovanie svojich financií tento nástroj nepoužíva žiadna iná krajina. Myslím si, že sme ju vôbec nemuseli zavádzať ani my. Prináša totiž so sebou veľké riziká.
Jednak sa jej dá vyhnúť, o čom sa už aj dnes zverejňujú publikácie či píšu články. Navyše ňou v podnikateľskom prostredí vytvárame ďalšie napätie. Vo finále sa však dotýka aj priamo občanov. Všetko, čo sa musí zaplatiť, sa jednoducho dotkne každého z nás. Ja by som teda toto opatrenie z navrhnutého vejára vypustil.
Nechcem byť zlým prorokom, no myslím si, že zďaleka neprinesie to, čo sa od neho očakáva. Hrozí tiež, že firmy budú v dôsledku súboru všetkých opatrení meniť svoj daňový domicil, čo je tou najväčšou hrozbou.
Skutočne hrozí, že budú naši podnikatelia hromadne odchádzať do zahraničia?
