Po nevydarenom atentáte na Hitlera vládne v Nemecku a najmä v armádnych kruhoch veľmi dusná atmosféra a mnohí dôstojníci sú v súvislosti s ním stíhaní. Poľný maršal Erwin Rommel síce vie, že sa do žiadnych podobných aktivít nezapájal, napokon, voči führerovi bol vždy lojálny.
Uvedomuje si však i to, že niektoré jeho rozhodnutia a rozkazy kritizoval a čoraz viac sa prikláňal k názoru, že vojnu treba čím skôr ukončiť. Neuniklo mu, že už dlhší čas ho sledujú. Aj to jeho obavy znásobuje, a tak z domu nikdy neodchádza bez osobnej zbrane.
Je sobota 14. októbra 1944. Dnes ho majú navštíviť dvaja generáli, ktorých za ním vyslal náčelník hlavného velenia wehrmachtu Wilhelm Keitel. Rommel netuší, aký je dôvod ich návštevy.
Keitel ho pred týždňom zavolal do Berlína, no ospravedlnil sa mu s odôvodnením, že po ťažkom zranení nie je ešte úplne v poriadku a netrúfa si absolvovať dlhú cestu z Herrlingenu, kde sa v domácich podmienkach zotavuje.
Avizovaná návšteva naplno zamestnáva jeho myseľ. Optimistický vnútorný hlas mu našepkáva, že by mohla súvisieť s pridelením nového veliteľského postu. Predsa len silnejší je však pesimistický hlas, ktorý ho prenasleduje už niekoľko týždňov.
