Podľa niektorých historických prameňov je tradícia pestovania viniča a výroby vína na úpätí Malých Karpát stará viac ako 1 500 rokov – siaha do čias osídlenia nášho územia starovekými Rimanmi. Rímski vojenskí velitelia vraj zakladali vinice a v pokojných obdobiach nútili vojakov pracovať vo vinohradoch, aby sa nenudili a nemali čas na neprístojnosti.
Rukolapný dôkaz o tom, že k malokarpatskému regiónu neodmysliteľne patrilo vinohradníctvo a vinárstvo, máme vďaka zachovaným listinám z 12. a 13. storočia. V 14. storočí už mali vinohradníci svoj cech aj svojho „richtára“ – takzvaného perega, ktorý dozeral na vinohrady a riadil práce v nich.
A zhruba v tomto období vznikli aj oslavy oberačiek. Pretrvali dodnes – napriek tomu, že sa menili prístupy k vinohradníctvu, že sa striedali štátne usporiadania a režimy, že svet sa zmietal vo vojne alebo sa spamätával z hospodárskej krízy. Čo však majú dnešné vinobrania spoločné s tými niekdajšími oberačkovými oslavami?
„V minulosti slávili ukončenie oberačiek jednotliví vinohradníci samostatne. Išlo o pohostenie alebo ‘oldomáš‘, ktorým pohostil majiteľ vinohradov oberačov a ‘tovarichárov‘,“ približuje Agáta Petrakovičová Šikulová, historička, etnologička a riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre.
V tom čase „nešlo ani tak o oslavu, ale o poďakovanie oberačom vo forme pohostenia. To, akú malo podobu, záviselo od postavenia vinohradníka. Bohatší vinohradníci mali pri oberačkách viac ľudí, preto usporadúvali väčšie ‘oldomáše‘, menší majitelia viníc často takéto pohostenia vôbec nerobili. Keď už sa však ‘oldomáš‘ robil, bol tradične spätý s pečenými husami, lokšami a, pochopiteľne, vínom“.
Po oslavách dovezenia posledného hrozna do pivnice nastal čas prešovania, prvého burčiaka a mladého vína, ktoré sa po prvýkrát koštovalo 11. novembra, na sviatok sv. Martina. Zaujíma nás, či už vtedy, teda v období individuálnych oldomášov, existovalo niečo ako sprievod, ktorý dnes býva vyvrcholením vinobrania.
