Predstavte si, že sa chcete ísť okúpať a pred vstupom do bazéna si prečítate toto: „Kdo plavčímu není dosud znám jako dobrý plavec, jest povinen před ním znalost v plování prokázati.“
Nuž, ak by ste sa ocitli v roku 1916 v českej Roudnici nad Labem, nič iné by vám veru nezostávalo. V nariadení tamojšej plavárne tiež napríklad stálo, že spoločné kúpanie osôb rôzneho pohlavia v jednom bazéne sa zakazuje alebo že „v plovacím obleku vystupovati z plovárny na břehy a choditi po nich jest přísně zakázáno“.
No stačí, aby sa skončila prvá svetová vojna, a všetko je inak. Muži aj ženy sa už môžu kúpať spolu a aj plavky, či skôr ich predkovia, sa vyvíjajú do podôb, v akých ich poznáme dnes. Pomaly, ale isto.
Paradoxne, ak sa pozrieme hlboko do dejín odievania k vode (a, samozrejme, do nej), zistili by sme, že sme sa v podstate v moderných dejinách iba vrátili k počiatkom.
Ako vyzerali „plavky“ v starovekom Ríme, si môžeme prezrieť na slávnej mozaike vo vile Romana del Casale neďaleko sicílskeho mesta Piazza Armerina. Aby sme boli historicky presní, ženy na nej sa v akýchsi antických bikinách (nohavičky a pás látky bez ramienok ovinutý okolo pŕs) venujú rôznym druhom športu.
