Odborári nedávno požiadali o 10-percentný rast miezd vo verejnej správe tento rok a o ďalších 10 percent od januára. Táto požiadavka má podľa ich odhadu cenovku 1,5 miliardy eur.
Zníženie príspevku do II. piliera má do rozpočtu priniesť 365 miliónov, banková daň 336 miliónov, vyššie zdravotné odvody 357 miliónov, daň zo straty 102 miliónov... Inak napísané, takáto astronomická požiadavka by zjedla všetky doterajšie nové a zvýšené dane tejto vlády. Mohli by sme poukázať na to, že priemerná mzda vo verejnom sektore v roku 2024 bola 1 749 eur a za posledných 10 rokov narástla o 93 percent, kým v súkromnom sektore sa priemerne zarába iba 1 470 eur tempo nárastu iba 68 percent.
Alebo môžeme napísať, že Slovensko dáva na mzdy verejných zamestnancov 11 percent HDP a 23 percent všetkých verejných financií. To je v oboch prípadoch najviac v celej V4 a viac, ako je priemer EÚ. Ale nemávajme hneď rukou. Verejní zamestnanci nie sú len tí neustále karikovaní „úradníci“. Sú to aj učitelia či hasiči. Majú plnú legitimitu vznášať svoje mzdové nároky. Tak, ako pracovníka súkromnej firmy nemusí zaujímať podiel osobných nákladov na celkových, nemusí to zaujímať ani verejných zamestnancov.
Na hľadanie tej správnej mzdy zamestnanca v súkromnom sektore existuje veľmi jednoduchý princíp – trh. Alebo ak ste na toto slovíčko citliví, tak ho nahraďte slovom spotrebiteľ. Ten o mzdách rozhoduje každým nákupom. Ak dá podnikateľ zamestnancom mzdy príliš vysoké, nedokáže spotrebiteľovi svoj drahý produkt predať. Ak ich dá príliš nízke, nedokáže ho spotrebiteľovi dodať. Trh s verejnými službami neexistuje. Neexistuje ani ich cena. Nevieme, aká je trhová hodnota produktu úradu práce. Nevieme preto ani povedať, aká je trhová mzda jeho úradníčky. Morálna diskusia o tom, či zarába veľa, alebo si zaslúži viac, sa skončí v slepej uličke. Jeden vidí ťažkú prácu v strese s agresívnymi klientmi. Druhý sa pýta, aká je vlastne jej pridaná hodnota.
Verejný sektor by sa mal na trh aspoň zahrať. Pri každej činnosti identifikovať, čo je vlastne jej produktom. Už tu by prišiel na to, že ideálna mzda je v niektorých prípadoch 0. To je prvý a najzásadnejší krok.
Následne by mal určiť transparentné a zmysluplné ciele v produkcii a dosahovanie cieľov kontrolovať. S dosahovaním týchto cieľov sa dá aj lepšie previazať odmena. Neznamenalo by to úplné zbavenie sa tabuľkových platov, ale diskusia o mzdách verejných zamestnancov by bola vecnejšia než len „dajte nám peniaze!“ verzus „nedáme!“.