S Petrom Pellegrinim prichádza do Prezidentského paláca najvyššia politická liga. Žiadny jeho predchodca (možno s výnimkou Rudolfa Schustera) nemal toľko skúseností a žiadny nešiel do funkcie z takej silnej mocenskej pozície. Kontrast je umocnený aj tým, že prichádza po desiatich rokoch, kedy najvyšší ústavný post zastávali „civilisti“. Najprv filantrop Andrej Kiska a potom začínajúca politička a aktivistka Zuzana Čaputová. V porovnaní s nimi je politický profesionál, ktorý vie, ako fungujú mocenské páky a ako s nimi narábať. Dobre pozná aj princípy globálnej politiky.
Jednou z misií, ktorú si vytýčil je pokoj a stabilita. Vo väčšom detaile potom spomína štát, národ, rodinu a človeku. Atomizovaná spoločnosť, ktorá je plná strachu a nenávisti, to potrebuje. A od prezidenta sa to aj očakáva. Navyše, v „upokojovaní“ má aj praktické skúsenosti. Keď po vražde novinára a jeho snúbenice vybuchli vášne a padla vláda, Pellegrinni ako „krízový premiér“ dokázal krajinu upokojiť. Zopakoval to aj pri vypuknutí pandémie. A keď sa potom moci ujal Igor Matovič, neprešlo veľa dní a týždňov kedy začali aj jeho odporcovia v dobrom spomínať, ako pokojne riadil krajinu v pandemickej kríze.
Pellegrini má skrátka dobrú prezidentskú „kvalifikáciu“. Aj keď to nie je typický politický predátor, vie toho dosť, aby mu ktokoľvek mohol okopávať členky a vodiť ho za nos. Akým bude prezidentom sa uvidí. Isté je však to, že politickí hráči v ňom budú musieť vidieť profesionála, ktorý vie, ako sa táto hra hrá. Už viackrát predviedol, že v hre vie byť platným spoluhráčom, ale aj tvrdým súperom.
