Politické strany odovzdali kandidátky do parlamentných volieb, spolu je to 24 strán a jedna trojkoalícia. Čo považujete za najväčšie prekvapenie?
Vzhľadom na to, čo sme mohli na politickej scéne tri roky pozorovať, tak ma už prakticky nič neprekvapí. Strany už prekročili všetky limity, ak nemajú hanbu dávať na kandidátku niekoho, kto je obžalovaný, čo vo vyspelejších demokraciách je nepredstaviteľné. Skôr ma prekvapuje, že politici, ktorí prišli s ideou spájania, aby neprepadli hlasy, ako napríklad expremiér Eduard Heger, Mikuláš Dzurinda či Zsolt Simon, ale aj generál Pavel Macko, ktorý by mohol byť úspešný v PS, ak by neodišiel, sú napokon lídrami strán s nízkymi preferenciami. Dôležité to bude vo finále, či aspoň niekto z týchto neúspešných predsedov bude schopný odstúpiť v mene silnejších, aby vo voľbách neprepadli hlasy. Čo bol ich proklamovaný cieľ.
Ako si vysvetľujete ich zotrvanie na týchto postoch a to, že si lídri týchto strán napriek nízkym preferenciám v prieskumoch stále veria?
Aj psychologicky je zaujímavé, odkiaľ čerpajú nádej, že sa do parlamentu dostanú. Počúvala som Mikuláša Dzurindu, ktorý argumentoval, že majú výborný program, nuž tento argument používajú viaceré strany. Ale veriť, že z preferencie 1,3 percenta to kampaňou vytiahne na nad päť percent, predpokladá silný sebaklam. Tak ako existuje princíp snehovej gule, že strana, ktorá má šancu nielen dostať sa do parlamentu, ale aj byť úspešná, nabaľuje ďalšie hlasy, ako sa to stalo v minulosti Matovičovi, tak sa dá použiť aj metafora roztápajúcej sa malej gule. Keď si strategicky uvažujúci volič pri nízkych percentách jeho preferovanej strany povie, že ide radšej voliť stranu, pri ktorej mu hlas neprepadne. A takí voliči aj sú, veď niektorí liberálni voliči chceli ostatné voľby takto zachraňovať KDH. Hoci názorovo s nimi nesúhlasili, chceli, aby sa do parlamentu dostali. Nakoniec sa nedostalo ani preferované PS-Spolu a ani KDH.
Kto vlastne zostavuje kandidátky? Je to tímová práca alebo len lídri strán?
Závisí to od strany k strane. Prevažuje model, ako napríklad v OĽaNO, čo je vlastne súkromná firma Igora Matoviča, tak tam má rozhodujúce slovo buď iba líder, alebo užšie vedenie ako v prípade Smeru Roberta Fica. Po roku ’98 chcelo SDKÚ prísť s princípom primárok, aby si aj krajské organizácie mohli nominovať svojich ľudí. No ukázalo sa, že v našich pomeroch to, čo vyzeralo demokraticky, napokon také priaznivé nebolo. Podobne sa to ukázalo aj v Česku, kde si dosadzovali, ale neberte to doslovne, krajské „mafie“ svojich „kmotrov“. Vedenie strany do toho už potom nemohlo zasahovať. Je irónia, že volebný zákon zlepšil Andrej Danko, ktorý zaviedol, aby mala strana aspoň 50 členov. A práve od volebných zákonov sa odvíja problém, že fungujúci systém neumožnil, aby sa napríklad strana mohla zbaviť Igora Matoviča, ktorý tak deštruoval politickú scénu na Slovensku, lebo nikto nemal na neho páku....
