Marec 1951, Tel Aviv. Deväťročná Anička Goldstückerová sa vrátila domov s „mastykom“, obľúbenou žuvačkou, po ktorú si tak ako obyčajne odskočila do neďalekého obchodíku. Radosť z maškrty trochu prekrýva skutočnosť, že o dva dni má aj s rodinou Izrael opustiť. Hlavou jej tiež víri záhadný odkaz, ktorý otcovi poslal pouličný predavač, prisťahovalec z Ruska.
„Pán predavač hovorí, že nemáme nikam jazdiť, že otecko je poriadny človek a bola by ho škoda,“ hovorí rodičom dievčatko.
Otec však napriek varovnému odkazu zavelí na odchod. Čaká ho totiž poverenie na novú diplomatickú misiu vo Švédsku.
Po návrate do Prahy sa však všetko akosi zadrháva. Týždne príprav sa naťahujú a Eduard Goldstücker, Aničkin otec, stále býva v hoteli. Na víkendy cestuje za manželkou a dcérami do Jičína, kde sa táto uchýlila k matke. Veď je to len na pár týždňov, utešujú sa navzájom manželia. Goldstücker nezaháľal: vybral nábytok pre veľvyslanectvo v Štokholme, na požiadanie vypracoval analýzu kórejského konfliktu medzi americkým generálom MacArturom a prezidentom Trumanom.
Jar prešla do leta, dovolenku strávil bezstarostným hubárčením v okolí Jičína. V októbri mu bolo oznámené, že do Švédska nepocestuje, ale že môže prijať miesto na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kam ho krátko po príjazde ťahali študenti.
