Cestovanie by malo byť o spoznávaní nových miest, rozširovaní obzorov, o adrenalíne a zábave. Niektoré turistické destinácie sú však natoľko nebezpečné, že si často vyžiadajú nejeden ľudský život. Na ktorých miestach si teda dávať pozor?
Aj keď nevyzerá na prvý pohľad vôbec nebezpečne, americký národný park Grand Canyon je jednou z najvražednejších lokalít. A to nielen v Štátoch, kde hravo prekoná Údolie smrti alebo vriace gejzíry v Yellowstone, ale na celom svete.
Ročne tu v priemere dôjde k 15 až 20 úmrtiam, dvom tisíckam zranení a približne 300-krát za sezónu tu kvôli strateným ľuďom rozbiehajú záchranári pátranie v teréne. Tá bilancia vyzerá naozaj hrozne, ale má pomerne jednoduché vysvetlenie: miesto ročne navštívi vyše päť miliónov turistov.
Vzhľadom na tento vysoký počet sú teda nehody a náhody dielom štatistickej pravdepodobnosti. Na milióny výletníkov jednoducho pripadá určitý počet zranení a tragédií.
Počet infarktov na 10,2 milióna návštevníkov Louvru v roku 2019 by ľahko urobil z najpopulárnejšej francúzskej galérie umenia pomerne vražedné miesto.
Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A pokiaľ nebudete mať smolu, je aj Grand Canyon vlastne celkom bezpečnou lokalitou. Na doplnenie – najčastejšou príčinou úmrtí sú tu havárie vrtuľníka a dopravné nehody.
Smartfóny a ich občas nie až tak bystrí majitelia, jednoducho diagnóza smrtiacich selfie - niekedy sa o nich hovorí ako o „killfie“ - je trendom, na ktorý nemôžeme zabudnúť. Túžba dať na sociálne siete fotku, z ktorej prýšti adrenalín a dosť možno aj pomätenie rozumu, sa totiž čoraz častejšie stáva príčinou smrti cestovateľov.
Na svete vraj dnes existuje vyše 7-tisíc lokalít, kde sa ľudia neprístojnosťami pri fotení selfie vystavujú smrteľnému ohrozeniu. Od roku 2018 napríklad zahynulo 45 turistov pri pokusoch urobiť si pekné selfie vo vlakoch na Srí Lanke.
Hazarduje sa na mrakodrapoch Dubaja, v safari medzi levmi, na skaliskách v nórskej Trolltunze. Jednou z takýchto smrtiacich atrakcií je napríklad Devil‘s Pool (Diabolský bazén), ktorý sa nachádza za samou hranou vodopádov, pozdĺž hraníc Zambie a Zimbabwe.
Je to atrakcia, ktorú je ťažké si pri návšteve Viktóriiných vodopádov odoprieť. Do jedného záberu totiž ľahko vtesnáte seba, hranice dvoch afrických štátov aj dúhu.
Avšak rieka Zambezi má silu a kamene sú klzké. A zráz je hlboký až 108 metrov. Každú druhú sezónu tu zahynie turista, ktorý si pri fotení selfie nedával pozor, a tak sa mu miesto nej podarila "killfie"...
Hory vedia zabíjať. Ale nie každý za skutočné hory považuje Krkonoše, Šumavu alebo Tatry. Také švajčiarske Alpy si priemerne za sezónu vyžiadajú 122 ľudských životov. A tragédie, pri ktorých dochádza k hromadným úmrtiam, sa v Európe zase hlavne spájajú s lavínami a snehovými búrkami na úpätiach Mont Blancu.
Lenže Mont Blanc má jedenásť vrcholkov s nadmorskou výškou nad 4 000 metrov, a švajčiarske Alpy ich majú hneď štyridsaťosem. Nejde však len o svetové alebo európske veľhory.
Mylným dojmom a vedomým podcenením rizík si robíme (najmä Česi) zlé vysvedčenie aj v Tatrách. Len vlani tu zomrelo dvadsaťtri ľudí a v Malej Fatre to nebolo omnoho lepšie. V oboch ročne zahynie najviac Čechov.
Prečo? Volia si náročný terén mimo vyznačených chodníkov, nemajú dostatočné vybavenie, sú málo skúsení, neodhadnú správne svoje sily - zbytočne podceňujú hory. A netreba zabúdať na nedostatok rešpektu, ktorý hory neodpúšťajú, ani tie menšie.
Stáť na najvyššom mieste planéty a pozrieť si svet z Mt. Everestu? Z približne 100-tisíc ľudí, ktorí každoročne navštívia národný park Sagarmatha, sa ich približne 500 až 800 vydá do základného tábora, aby sa pokúsili o to, čo pred nimi od roku 1953 dokázalo zhruba šesťtisíc ľudí.
Aj s rizikom, že za to možno zaplatia životom ako 310 evidovaných doteraz neúspešných horolezcov. Ale v prepočte na celkové množstvo výstupov, sumu úspešných pokusov a počet mŕtvych nie je Everest tou najvražednejšou horou planéty.
Toto smutné prvenstvo má K2. Na štyroch horolezcov, ktorí dosiahli jej vrchol, zatiaľ pripadá jeden mŕtvy. Nemusí to byť však vždy len o vrcholoch. Aj hlboké dno môže znamenať záhubu.
A zatiaľ čo väčšinu ľudí od samovražedných pokusov zapísať sa medzi pokoriteľov najvyšších osemtisícoviek odrádzajú enormné náklady, ponory v dahabskej Blue Hole v Egypte sú lacné.
Miesto je ľahko prístupné, mieru vašich schopností nikto vopred netestuje. Za pokus dosiahnuť dno a neupadnúť do bezvedomia tu len za posledné roky zaplatilo 130 až 200 neskúsených potápačov životom.
Od začiatku päťdesiatych rokov sa mexické Acapulco vyhrievalo na slnku popularity ako jedna z najluxusnejších dovolenkových lokalít celého sveta. S nástupom nového tisícročia však táto pozitívna reputácia nadobro vyhasla. O teritóriá v metropole začali súperiť gangy a drogové kartely.
V roku 2012 sa prvýkrát s počtom 110,5 vrážd prepočítaných na počet 100-tisíc obyvateľov, stalo Acapulco druhým najnebezpečnejším mestom Mexika, hneď po Tijuane. A bolo ním päť nasledujúcich rokov za sebou.
Výbuchmi pouličného násilia s divokými prestrelkami pripomínalo skôr vojnovú zónu. Kedysi výsostné pláže sú dnes strážené armádou a vrtuľníkmi, čím dojem bezpečia rozhodne nedotvárajú. Prepady počas bieleho dňa, únosy turistov, zabitia aj brutálne vraždy sú tu stále smutnou realitou.
Acapulco je krásnym miestom, ale vysoká kriminalita jeho návštevu robí veľmi riskantnou. A nejde len o Acapulco. Brazílske Natal a Fortaleza, venezuelský Caracas, mexický Juarez - patria k miestam, kde ročne umierajú desiatky turistov. Napríklad len preto, že sa priplietli k niečomu, čo nemali vidieť.
Podľa situácie môže byť anglická pozemná komunikácia Broomway buď najnudnejšou prechádzkou po zablatenom piesku alebo vaším posledným dobrodružstvom. Prečo?
Chodník vedie po úzkom spevnenom výbežku pozdĺž pobrežia. A je bezpečný, kým nestratíte smer alebo vás nezastihne príliv.
Táto cesta má svedomí už najmenej 66 ľudských životov. Nie nadarmo sa jej hovorí Doomway - Cesta do záhuby. Nič iné ako zlé načasovanie za tým však nestojí. Tých desať kilometrov celej trasy väčšinou prejde každý bez ťažkostí.
Ale ak ste zle plánovali a vyrazili spolu s prílivom, zastihne vás veľká voda a zradné prúdy stovky metrov od pobrežia. Zlé načasovanie môže spôsobiť drámu so smrtiacim rozuzlením aj z obdivovania mora v zálive Fundy v provincii Nové Škótsko.
Tých 160 miliárd ton vody je niečo, pred čím sa jednoducho utiecť nedá. Bilanciou za chybu v plánovaní je 4 až 9 mŕtvych turistov ročne. Aj prechádzka rajskou záhradou môže byť poriadne nebezpečná.
Preslávený havajský trek Kalalu Trail mal do roku 2014 na svedomí 85 ľudských životov. Teraz už je to vyše sto. Osemnásťkilometrová trasa nie je taká náročná, pokiaľ nepríde prívalový dážď.
Potom sa chodník zmení na koryto a vodopád súčasne. Dochádza tu aj k zosuvom pôdy, nebezpečné sú padajúce kamene. Vtedy vie Kalalu zabíjať.
Veľmi zle istený chodník pozdĺž strmej skalnej steny na vrcholok Chua-šan je považovaný za najriskantnejšiu turistickú destináciu celej Číny. A tiež jednu z najnavštevovanejších. Smrtiaca legenda totiž jej popularitu len zvyšuje.
Výpravu k malému taoistickému svätostánku absolvujú desaťtisíce ľudí ročne. A práve toto množstvo robí z dvojhodinového výstupu celodennú vyčerpávajúcu túru. A je to ozajstná skúška nervov a hazardovania so životom.
Avšak z proklamovaných desiatok mŕtvych turistov ročne len zlomok obetí tohto krkolomného chodníka a jeho zlého istenia. Najvražednejší je totiž samý vrchol. Miesto, kde si ľudia v eufórii po úspešnom výstupe nepripúšťajú nebezpečenstvo. Tam je riziko pádu najvyššie.
Podobné to je aj v severopakistanskom Gilgit-Baltistane pri lanovom moste Hussaini, prekračujúce jazero Borit v hornej Hunze. Počet obetí mosta, ktorý je nazývaný tým najnebezpečnejším na svete, sa limitne blíži k nule.
Počet turistov, ktorých tu zabijú padajúce kamene, odtrhne sa s nimi breh alebo utopia po úspešnom prekonaní mosta, sú už nižšie desiatky.
