Jeho najčastejšími spoločníkmi v samote sú v poslednom čase najmä smútok a obavy. Smútok za milovanou manželkou, ktorá zomrela pred vyše troma rokmi, a obavy o budúcnosť. Ani nie tak o vlastnú, hoci tuší, že ťažká choroba, ktorá ho čoraz viac trápi, mu už veľa dní nedopraje, a ani o dôstojnom sklonku života nemôže hovoriť.
Jeho myšlienky sužujú obavy o budúcnosť Nemecka. Štyri roky po prehratej vojne je cisárstvo už dávno minulosťou, takzvaná Weimarská republika, ako sa nový systém označuje, sa zmieta v chaose a hospodársky kolabuje.
„Je to trest za vojnu, ktorú náš národ spôsobil, za megalomániu, ale aj trest za sociálne krivdy a materialistické postoje, ktoré medzi ľuďmi prevládli. Bojím sa toho, čo našu krajinu čaká a níie som si istý, či sa nemecký ľud dokáže vyrovnať s republikánskou ústavou,“ zdôveruje sa priateľom.
Aj on na vlastnej koži naplno pocítil nápor inflácie, ktorá zmenila marky na bezcenné papieriky. Prišiel o úspory, takmer aj o strechu nad hlavou a jeho neveľký majetok prakticky stratil hodnotu. Snaží sa však pokorne prekonávať všetko, čo núdzna doba prináša.
„V tejto situácii, keď tisíce mojich krajanov trpia ťažkou biedou, mám len preto, aby som žil lepšie, odísť do cudziny? Ja viem, že doma už nemôžem nikomu nijako pomôcť, no chcem byť aspoň pri všetkom, čo sa tu deje,“ odmieta začiatkom roku 1923 Wilhelm Conrad Röntgen zdvorilo ponuku, aby Nemecko opustil a usadil sa v Talian...
