Bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger publikoval zásadnú esej Ako sa vyhnúť ďalšej svetovej vojne, o ktorej sme na tejto stránke už viackrát písali.
K eseji sa v článku pre server Bloomberg vracia aj škótsky historik Niall Ferguson. Za najdôležitejšiu pasáž považuje tú o roku 1916, kedy sa bojujúce mocnosti pokúšali o prímerie, lenže sa to nepodarilo. Nachádzame sa v porovnateľnej situácii? Je možné tento rok vojnu zastaviť, alebo môže prerásť v niečo oveľa strašnejšie?
Dve jadrové mocnosti súperia o osud Ukrajiny. Na jednej strane sa priamo angažuje Rusko, a to konvenčne. Na druhej strane sa nepriamo angažujú USA a ich spojenci, ktorí – slovami Alexa Karpa, riaditeľa Palantir Technologies Inc. – poskytujú Ukrajine „silu pokročilých algoritmických vojenských systémov“, ktoré majú taký potenciál, že sa podľa Davida Ignatiusa z The Washington Post rovnajú tomu, že máte vlastne taktickú jadrovú zbraň, zatiaľ čo nepriateľ používa len tie konvenčné.
Vojna je späť. Môže sa vrátiť aj svetová vojna? V rokoch 1991 – 2019 sme zabudli na vplyv vojen na globálnu ekonomiku. Vojny boli relatívne malé (Bosna, Afganistan, Irak) a preto sme zabudli, ako práve vojny poháňajú infláciu, spôsobujú štátne bankroty, a dokonca hladomory. Rozsiahle vojnové konflikty ničia výrobné kapacity, narúšajú obchod a destabilizujú fiškálne a menové politiky.
Vojnové stavy ale nie sú len o financiách a peniazoch. Každá mocnosť musí kŕmiť svoju populáciu a poháňať energiou svoj priemysel. Práve v čase vysokej vzájomnej závislosti (globalizácie) si každá mocnosť musí pre prípad vojny strážiť svoju schopnosť sebestačnosti.
V priebehu histórie je zdrojom moci technologická nadradenosť v zbrojnej výrobe, vrátane spravodajských informácií a komunikácií. Kritická otázka je, čo je dnes zdrojom toho, že má nejaká armáda navrch? Napríklad v roku 1914 to boli uhlie, železo a výrobná kapacita schopná masovo vyrábať delá, muníciu a lode na parný pohon. V roku 1939 to boli ropa, oceľ, hliník a výrobná kapacita pre masovú produkciu diel, lodí, ponoriek, lietadiel a tankov. A po roku 1945 to všetko ešte platilo a k tomu pribudla vedecká a technická kapacita na výrobu jadrových zbraní.
Dnes môže byť určujúcim faktorom prevahy kapacita pre masovú výrobu vysoko výkonných čipov, satelitov a algoritmických vojnových systémov, ktoré sa z nich odvodzujú.
Aké sú lekcie z 20. storočia? Americkú kombináciu technologickej a finančnej moci doplnenú bohatými prírodnými zdrojmi ťažko mohol niekto poraziť. Na druhú stranu mala celá anglosféra veľmi zlé výsledky v odstrašovaní. Británii sa dvakrát nepodarilo odradiť Nemecko a jeho spojencov od stávky na vojnu. Hlavnou príčinou bolo, že britské vlády nechceli a nevedeli včas požiadať obyvateľstvo o ekonomické obete, ktoré si vyžadovalo adekvátne vyzbrojenie, kým bol ešte mier. Výsledkom boli dva konflikty, ktoré z hľadiska obetí i peňazí boli oveľa nákladnejšie, než by bývalo bolo účinné a včasné odstrašenie. A Británia sa tak vyčerpala, že už nebolo možné udržať impérium.
Najneskôr od Suezskej krízy plne dominovali anglosfére USA a hrozba jadrového armagedonu odstrašila Sovietsky zväz od toho, aby rozšíril marxisticko-leninské impérium za Labe a Dunaj. Ale inak bola Amerika relatívne neúspešná v prevencii šírenia komunizmu a sovietskeho vplyvu do tretieho sveta.
USA stále odstrašovať veľmi nevedia. Vlani neodradili Putina od invázie na Ukrajinu možno aj preto, že mali nízku dôveru v ukrajinskú armádu aj v schopnosti vlády v Kyjeve. Posledným testom americkej politiky zastrašovania sa stane Čína vo veci Taiwanu, autonómnej demokratickej entity, na ktorú si Čína robí nárok.
Americká podpora Ukrajiny nepochybne oslabila Putinov režim. Ruská armáda utrpela obrovské straty na ľuďoch aj vybavení. Ruská ekonomika sa prepadla menej, než sa čakalo (3,4 percenta v minulom roku), ale dovozy do Ruska sa výrazne obmedzili a ruské zásoby dovážaných súčiastok a strojov sú čoraz menšie. Ruský priemysel bude čeliť výpadkom, a to aj v obrane a energetike.
Rusko nedokáže presmerovať dodávky plynu. Putin dúfal, že plyn ako zbraň Európu rozdelí, ale to sa nepodarilo. Moskva skúsila udusiť export obilia, ale to nemalo strategickú hodnotu, utrpeli by krajiny na Blízkom východe av Afrike, kde si chce Rusko zachovať vplyv. Rusko musí vyvážať do Číny a cez ňu so zľavou. Stáva sa stále viac ekonomickým príveskom Číny.
Americká stratégia prináša však dva problémy. Pokiaľ sú algoritmické systémy ekvivalentom taktickej jadrovej zbrane, bude Putin v pokušení to druhé použiť, keď to prvé zjavne nemá. Druhý problém je v tom, že Biely dom necháva plne na Kyjeve načasovanie mierových rokovaní aj jeho podmienky, ktoré zatiaľ zjavne nie sú prijateľné pre Moskvu. Takže vojna sa potiahne, kým sa únavou nezastaví, Putin neumrie, alebo kým nepríde pokoj zbraní, ktorý nakreslí novú hranicu. Problém je v tom, že dlhotrvajúcich vojen môže mať verejnosť v Európe aj v USA plné zuby skôr ako nepriateľ.
