Niektorí ľudia stále meškajú. Veda vie vysvetliť, prečo to tak je a ako to zlepšiť

Je to otázka, ktorá mätie behaviorálnych vedcov už desaťročia; a výsledky sa niekedy zdali byť protichodné. Napríklad štúdia Human Performance z roku 2003 nezistila štatisticky významnú súvislosť medzi chronickým meškaním a žiadnou osobnou črtou, čo naznačuje, že dochvíľnosť nie je nevyhnutne záležitosťou nejakej individuálnej charakterovej chyby.

Najlepší štart do dňa. Toto je podľa vedy optimálna ranná rutina

Novší výskum však vykresľuje komplexnejší obraz zahŕňajúci psychologické tendencie, vnútorné hodiny a dokonca aj biologické rozdiely, ktoré zrejme niektorých z nás posúvajú k dochvíľnosti a iných k meškaniu – často bez toho, aby si to niekto z nás uvedomoval.

Jeff Conte, zástupca vedúceho katedry psychológie na Štátnej univerzite v San Diegu a jeden z popredných výskumníkov v oblasti dochvíľnosti, strávil roky štúdiom týchto vzorcov vrátane štúdie z roku 2003.

Poznamenáva, že hoci meškanie nie vždy presne zodpovedá jednej vlastnosti, prevaha dôkazov teraz ukazuje, že existujú „individuálne rozdiely v osobnosti, ktoré súvisia s chronickým meškaním“ – názor, ktorý zdieľajú aj iní výskumníci v oblasti správania.

A pochopenie týchto vzorcov je dôležitejšie, než si myslíme, pretože dochvíľnosť funguje ako druh sociálneho lepidla, signalizuje rešpekt k času iných ľudí, formuje vzťahy a podporuje koordinované systémy všetkého od pracoviska cez dopravu až po zdravotnú starostlivosť.

„Keď súhlasíte s tým, že budete niekde v danom čase, v podstate uzatvárate zmluvu,“ vysvetľuje pre National Geographic Pauline Wallinová, psychologička z Pensylvánie, ktorá vedie workshopy o prokrastinácii a chronickom meškaní. „Ale ak jedna osoba neustále mešká, vytvára to porušenie dôvery nielen na daný okamih, ale často aj na celý vzťah.“

Čo odhaľuje najnovší výskum o najčastejších príčinách návykového meškania – a ako sa s tým vysporiadať, ak sa niektorá z nich podobá vašej?

Optimisti: Plánovací klam

Psychológovia Daniel Kahneman a Amos Tversky prvýkrát zaviedli termín „plánovací klam“ koncom 70. rokov 20. storočia, aby opísali našu tendenciu podceňovať, ako dlho bude úloha trvať, aj keď sme ju už mnohokrát vykonali.

„V podstate je plánovací klam presvedčenie, že vlastný plán sa dokonale rozvinie,“ hovorí Allen Bluedorn, emeritný profesor manažmentu na University of Missouri a autor mnohých štúdií o time managemente. „Väčšina ľudí ho prejavu...