Dávni predkovia do nás kódujú signály o nebezpečenstve. Terapeutka vysvetľuje, ako môže ich skúsenosť škodiť

Aj keď dieťa napríklad prababičku nikdy nevidelo, odtlačok jej traumatickej skúsenosti môže na bunkovej úrovni zdediť?

Nie je to tak, že by sme „videli“ napríklad spomienky prababičky ako film. Tie prejavy, naše reakcie, môžu byť telesné a emocionálne. Potomok si nenesie konkrétnu spomienku, ale biologickú reakciu.

Akoby jeho nervový systém hovoril: „Pozor, táto skúsenosť je nebezpečná.“ A organizmus na to reaguje – obvykle podvedome – zvýšenou ostražitosťou, úzkosťou alebo telesným napätím bez toho, aby na to mal objektívny dôvod.

Fascinujúca genetika: Ako sa dedí stres, obezita a ako funguje medzigeneračná pamäť?

Zmeny, ktoré skúma epigenetika, teda neprebiehajú na úrovni DNA. Ako taký mechanizmus funguje?

Vedci skúmajú, ako sa gény „zapínajú a vypínajú“. Z celej škály génov, ktoré máme, totiž nie sú všetky aktívne, prejavené. Nezaujíma ich DNA, ale zjednodušene to, ako sa gény v našom tele „čítajú“ a ako sa prejavujú.

Niektoré sa môžu zapínať či vypínať vplyvom prostredia alebo cez silné emocionálne zážitky. Tento vzorec sa potom môže preniesť aj na – podľa výskumov až na štyri – ďalšie generácie.

V terapeutickej praxi nachádzame súvislosti aj oveľa ďalej. Avšak to znamená, že na bunkovej úrovni v sebe nosíme nielen príbehy našich predkov, ale zároveň aj naše skúsenosti pravdepodobne ovplyvnia prinajmenšom štyri generácie dopredu.

Dedí sa taký odtlačok pri dcére po ženskej línii a pri synovi po mužskej?

Často áno, ale nie je to pravidlo, skôr tendencia. Napríklad potlačená ženskosť, problémy s počatím, menštruáciou, pôrodmi a podobne kopírujú ženské príbehy. Tie mužské zase napríklad vzťah k autorite, agresii, výkonu.

Ide skôr o to, čo sa u ktorého človeka prejaví, ktoré predispozície sa aktivujú, čo súvisí s obdobnými situáciami, prostredím, kultúrou a tak ďalej.

Aký vplyv na dedičnosť bunkových stôp – epigenetických markerov – môže mať súrodenecké poradie?

Z terapeutickej praxe sa...