Veľká výmena stráží: Stáva sa Francúzsko novým „chorým mužom Európy“?

„Kam sa podela sláva Francúzska?“ pýta sa s dávkou škodoradosti taliansky denník Il Messagero v reakcii na turbulentné dianie u susedov. A niet sa čomu diviť.

Taliani, ktorí boli celé desaťročia považovaní za stelesnenie politického chaosu, prežívajú nebývalé obdobie stability. Nálepka chorého muža Európy nateraz pre zmenu „prischla“ Francúzom, pod už značne polámanou taktovou dosluhujúceho Emmanuela Macrona.

V Taliansku sa od druhej svetovej vojny vystriedalo už skoro 70 vlád s priemernou životnosťou len niečo vyše jedného roka. Premiérka Georgia Meloniová teraz vládne v Ríme už viac ako tri roky a je na najlepšej ceste k tomu, aby so svojou pravicovou koalíciou dovládla až do konca päťročného volebného obdobia. 

Už len to je na talianske pomery enormný úspech. K tomu sa pripája pomerne dobre „nakopnutý“ ekonomický motor: veľký štátny dlh sa po dlhom čase aspoň mierne znižuje, napriek skromnému rastu pribúdajú státisíce pracovných miest a rastie dôvera finančných trhov a investorov.

Francúzi sa dlho pýšili efektivitou svojho poloprezidentského systému, no teraz môžu Talianom iba ticho závidieť. Obrovské zadlženie stále narastá a postupne sa nabaľuje na taliansku úroveň, zatiaľ čo úverová spoľahlivosť krajiny padá. A roztrieštený a ochromený parlament nie je schopný dohodnúť sa na potrebných reformách a škrtoch.

Politicky izolovaný Macron, atakovaný sprava i zľava, už nedokáže presadiť prakticky nič. A tobôž nie zastaviť, alebo aspoň spomaliť súčasný rozvrat. Nepomáha ani striedanie premiérov ako na bežiacom páse: aj ten súčasný piaty už za necelé dva mesiace vo funkcii stihol podať jednu demisiu.

Šéf Elyzejského paláca si napokon bude môcť blahoželať, ak to nejako dotiahne do riadneho konca svojho mandátu. Ďalšie prezidentské voľby však budú až na jar 2027, takže Francúzsko zrejme čaká ešte asi rok a pol bezvýchodiskového trápenia. S veľmi neistou víziou toho, čo bude nasledovať.