Phillips O‘Brien pojem grand strategy vo svojom diele interpretuje ako súhrn náhodných a často iracionálnych rozhodnutí silných lídrov.
V tomto jeho práca znateľne vybočuje zo zavedeného anglofónneho diskurzu, ktorý sa, naopak, grand strategy snaží skúmať ako súhrn kolektívnych, racionálnych rozhodnutí, ktoré sú navyše v ideálnom prípade podrobené systému bŕzd a protiváh, ktoré ponúka demokracia.
O‘Brien ukazuje, že z tohto ideálu strategických štúdií nevybočujú len diktátori typu Hitlera, ktorí celú národnú stratégiu podrobovali svojim osobným túžbam a preferenciám – či dokonca fantastickým výplodom. Podľa neho proti podobným javom neboli úplne imúnne ani veľké demokracie ako Spojené štáty a Británia.
Tak napríklad Hitler bol posadnutý veľkými a silnými tankmi, čo vyplývalo z jeho predstáv, ktoré si odniesol ešte zo zákopov prvej svetovej vojny. Výsledkom tejto jeho megalománie bolo prispôsobenie celého nemeckého zbrojného priemyslu na výrobu ťažkých strojov typu Panther, Tiger či 70-tonový „Kráľovský Tiger“, čo nakoniec zruinovalo nemeckú ekonomiku a zabránilo wehrmachtu efektívne sa brániť na fronte.
