Nasledujúcich päť rokov určí budúcnosť našej planéty, tvrdí celosvetový líder v oblasti baníctva a kovov zo Svetového fondu na ochranu prírody Tobias Kind-Rieper. Do roku 2030 musíme zastaviť stratu biodiverzity a obmedziť globálne otepľovanie pod 1,5 stupňa Celzia. Dosiahnutie týchto cieľov si vyžaduje masívny nárast kritických minerálov, ktoré by podporili prechod na obnoviteľnú energiu. Medzinárodná energetická agentúra odhaduje, že dopyt po mineráloch sa do roku 2040 štvornásobne zvýši.
Táto tvrdá realita predstavuje dilemu: Ako vyvážiť naliehavú potrebu nerastov s ochranou ekosystémov našej planéty a právami pôvodných komunít? „No-go“ ťažobné zóny – kde je ťažba výslovne zakázaná – ponúkajú životne dôležitú časť riešenia. Tento koncept nabral na sile vtedy, keď ho prvýkrát predstavila Medzinárodná rada pre baníctvo a kovy v roku 2003 ako dobrovoľný záväzok vyhnúť sa ťažbe v lokalitách svetového dedičstva.
Na ochranu biodiverzity a zabezpečenie spravodlivosti pre miestne obyvateľstvo musia vlády a priemyselné odvetvia pokročiť nad rámec dobrovoľných opatrení a urobiť takéto zóny právne záväznými.
Pôvodné územia, ktoré pokrývajú viac ako 32 percent zemského povrchu, sú často ohniskami biodiverzity. Štúdie neustále ukazujú, že ekosystémom sa darí pod dohľadom pôvodných obyvateľov. Tieto krajiny sú však bohaté aj na kritické nerasty, pričom 54 percent projektov „prechodnej“ ťažby nerastov sa nachádza na územiach pôvodných obyvateľov alebo v ich blízkosti.
A nie sú to len obnoviteľné zdroje energie: Ťažba uhlia a zlata poháňa 71 percent odlesňovania. Pre komunity to má ničivé následky. Napríklad v amazonskom dažďovom pralese ťažba zlata kontaminovala zásoby vody a potravín obyvateľov Yanomami, čo ohrozilo životy a ekosystémy.
Zriadenie „no-go“ ťažobných zón je vecou spravodlivosti. Pôvodné obyvateľstvo musí mať na svojom území právo na slobodný a informovaný súhlas, ktorý im umožní vykonávať sebaurčenie, chrániť svoje kultúrne dedičstvo a brániť sa vykorisťovaniu korporáciami. Krajiny musia tieto práva a vytváranie „no-go“ zón zakotviť vo vnútroštátnych právnych systémoch.
Vlády musia vyčleniť zdroje na presadzovanie „no-go“ zón, zatiaľ čo mimovládne organizácie a občianska spoločnosť zohrávajú kľúčovú úlohu pri zvyšovaní povedomia a pri vedení korporácií k zodpovednosti. Aj lídri v tomto odvetví musia prijať etické zdroje a transparentnosť. Tlak verejnosti a dopyt investorov po udržateľnosti môžu viesť k zmenám. Záväzky spoločnosti musia priniesť opatrenia, ktoré zabezpečia, že nerasty poháňajúce ich produkty budú získavané bez toho, aby spôsobovali ľudské utrpenie alebo ničili životné prostredie.
V hre je biodiverzita. Ťažba celosvetovo ohrozuje takmer 11-tisíc druhov a 77 percent baní pôsobí v okruhu 50 kilometrov od kľúčových oblastí biodiverzity, čo ovplyvňuje jednu tretinu globálnych lesných ekosystémov. Kritické oblasti ako Amazonka, Kongo a ostrovy juhovýchodnej Ázie sú bohaté na nerasty, no čelia odlesňovaniu a strate biotopov.
„No-go“ zóny môžu poskytnúť okamžitú ochranu, najmä pre oblasti s vysokou biodiverzitou. Patria medzi ne aj tie, ktoré možno nespĺňajú podmienky alebo im ešte nie je udelený štatút formálnej ochrany, alebo kde ešte nie sú zabezpečené práva pôvodných obyvateľov. Vlády musia konať rýchlo, aby vytvorili tieto zóny skôr, ako ťažobné záujmy spôsobia nezvratné škody.
Snaha tvoriť budúcnosť z obnoviteľnej energie nemôže visieť len na ťažbe väčšieho množstva nerastov. Výskum naznačuje, že by sme mohli znížiť dopyt po mineráloch až o 58 percent prostredníctvom inovácií, ako sú technológie batérií, ktoré využívajú menej minerálov, osvojenie si postupov obehového hospodárstva a investovanie do zlepšenia miery recyklácie.
Zmeniť sa musia aj spotrebiteľské návyky. Elektronický odpad, jeden z najrýchlejšie rastúcich tokov odpadu na svete, dosiahol v roku 2022 odhadom 62 miliónov ton, pričom len 22 percent je zdokumentovaných ako recyklovaných. Recyklácia lítia zostáva alarmujúco nízka, len jeden až tri percentá.
Prehodnotením používania elektronických zariadení a zlepšením recyklačnej infraštruktúry môže dôjsť k zníženiu dopytu po kritických mineráloch a zmierneniu tlaku na zraniteľné ekosystémy a komunity.
Keďže sa vlády pripravujú na aktualizáciu svojich klimatických záväzkov v roku 2025, prvoradé budú politiky podporujúce spravodlivý prechod. To znamená zabezpečiť dôstojnú prácu, chrániť ľudské práva a vytvárať rámce, ktoré umožnia miestnym komunitám využívať ich zdroje. Pôvodné obyvateľstvo a miestne komunity musia byť aktívnymi účastníkmi týchto diskusií.
Prechod na zelené hospodárstvo nesmie byť na úkor spravodlivosti a biodiverzity. „No-go“ ťažobné zóny, hoci nie sú úplným riešením, ponúkajú potrebnú ochranu. V kombinácii s úsilím o zníženie dopytu po nerastných surovinách, podporu recyklácie a uprednostňovanie rovnosti predstavujú krok k budúcnosti, v ktorej budú potreby planéty v rovnováhe s potrebami jej obyvateľov.
