Bože, chcel by som sa naučiť písať, chcel by som túto dobu stvoriť znova na papieri, po ničom tak netúžim ako po tomto. A azda mi starý dobrý Pánboh predsa len dopraje stať sa tým Fitzgeraldom, alebo aspoň Vechtenom našej generácie. Ty jediný si aj tak túto moju skrytú ctižiadostivosť odhalil, a keby som sa ním nestal a zgegol a Ty si to prežil, tak o mne aspoň napíš nekrológ, že som to aspoň chcel urobiť... Napísal v roku 1950 mladý Josef Škvorecký svojmu priateľovi Lubomírovi Dorůžkovi.
Budúci spisovateľ, ktorý sa narodil 27. septembra 1924, prišiel do sveta, ktorý pre rozprávačov ponúkal ohromné množstvo materiálu. Stalo sa tak však na takom miesto Európy, kde nemal väčšinu času mnoho šancí svoje rozprávanie dostať k čitateľom.
Vo vlasti to bolo iba desať rokov, keď mohol – a to ešte navyše s mnohými problémami – publikovať. Zároveň mal paradoxné šťastie.
Jeho prvý, v roku 1958 vydaný román Zbabelci si komunisti vybrali ako ukážkový príklad, čo do československej literatúry rozhodne nemajú v pláne pustiť. Škvorecký bol označený za „prašivé mačiatko literatúry“.
Pre čitateľov to bolo jedinečné odporúčanie, aké by mu žiadny literárny agent nemohol zaobstarať. Však to tiež bola doba, keď sa v republike vyskytoval rad úplne iných agentov ako tých literárnych.
