Belgicko zohrávalo v útočných plánoch nemeckého generálneho štábu kľúčovú úlohu. Krajina mala poslúžiť ako priestor na manévrovanie pravého krídla vojska tiahnuceho na Paríž.
Belgický kráľ Albert I. si veľmi dobre uvedomoval technickú úroveň i početnosť nemeckej vojenskej mašinérie, ktorá predstavovala najsilnejšie ozbrojené sily vtedajšieho sveta. Vladárova matka navyše pochádzala z rodu Hohenzollernovcov a nemecký cisár Viliam II. bol dokonca jeho vzdialeným príbuzným. Aj preto v spolupráci s predstaviteľmi všetkých významných politických strán starostlivo dohliadal na dodržiavanie neutrality svojej krajiny.
Situácia sa skomplikovala po sarajevskom atentáte. Predstavitelia Veľkej Británie žiadali od Nemecka garanciu zachovania belgickej neutrality, keďže pobrežie malej západoeurópskej krajiny bolo k tomu anglickému nebezpečne blízko. Odpoveď z Berlína však neprichádzala.
Najprv 2. augusta 1914 obsadili Nemci bez odporu malé Luxembursko. Belgickí vojaci rozmiestnení na hraniciach dostali rozkaz, aby začali paľbu na cudzích vojakov, pokiaľ sa budú pokúšať vstúpiť do krajiny. Napokon v ten deň poslal nemecký panovník prostredníctvom veľvyslanca Albertovi ultimátum, v ktorom žiadal povolenie prechodu svojej armády cez Belgicko.
Dôvodom boli vraj vymyslené informácie o francúzskych plánoch nerešpektovať neutralitu Belgicka. Viliam II. v dokumente nezabudol spomenúť priateľské zámery, v prípade kladnej odpovede sľúbil zohľadnenie belgických záujmov na konci vojny. Návrh bol urýchlene prediskutovaný kabinetom a jednohlasne odmietnutý.
