Ako pod Tatrami predbehli Európsku úniu. Provincia spišských miest bola fenoménom i silným ekonomickým hráčom

Pre stredoveké sídla na dnešnom území Slovenska nebol samosprávny systém ich riadenia úplne všedným, skôr naopak. Spiš bol v tomto smere iný. Prečo?

Princípy samosprávy tu majú počiatky už v hlbokom stredoveku, keď na Spiš prichádzali tisíce nemeckých osadníkov. Boli sem pozvaní panovníkmi, aby tu zakladali mestá a obce, a dostali mnohé výsady. Usadili sa tu s tým, že získali privilegované postavenie, získali možnosť samosprávy. A tu je potrebné hľadať aj korene Provincie, o ktorej budeme hovoriť. Ona nadviazala na tieto tradície. Bol to prvok v rámci vývoja verejnej správy veľmi špecifický a neviem, či by sme na dnešnom území Slovenska našli nejaký iný región, ktorý by mal podobný vývoj. Inde to fungovalo všeobecne využívaným spôsobom, že tam bolo sídlo nejakej stolice, nejaký hrad, z ktorého sa spravovalo celé územie.

Spiš bol iný. Taký zložitý systém verejnej správy ako na Spiši by sme inde nenašli. Už v 13. storočí tu založili Spoločenstvo spišských Sasov, do ktorého postupne vstúpilo 43 sídelných jednotiek, z toho 24 miest. Spoločenstvo by určite vydržalo dlho, ale v roku 1412 do toho procesu vstúpila udalosť, ktorá Spiš poznačila na ďalších 360 rokov. A 13 z týchto 24 miest muselo ísť do zálohu poľskému kráľovi.

Záloh spišských miest je tiež, v rámci slovenských dejín, jedinečnou udalosťou. Zo dňa na deň významná časť územia a tisícky jej obyvateľov zmenili štátnu príslušnosť. Z uhorskej na poľskú. Aký bol dôvod?

Žigmund Luxemburský potreboval finančné prostriedky na vojnu s Benátkami o oblasť Dalmácie. Chcel si ich požičať od suseda, poľského kráľa. Nuž ale keď si požičiavate peniaze, musíte garantovať, že ich vrátite. To platilo vždy. Jednou z foriem bolo v minulosti zálohovanie majetku. Nuž a Žigmund Luxemburský sa rozhodol, že za požičané peniaze zálohuje poľskému panovníkovi časť Spiša. Samozrejme, s tým, že keď sa peniaze vrátia, vráti sa aj zálohované územie.