Váš príbeh je na knihu. Narodili ste sa štyri roky po 2. svetovej vojne, do čias kolektivizácie a budovania socializmu. Ako to ovplyvnilo vašu rodinu?
Každý sa niekde narodí. Je pravda, že človeka formujú aj detské časy. Ja som roľnícky chlapec. Mal som desať rokov, keď sa kolektivizovalo, nielen pôda, ale aj myslenie ľudí. To znamená, že to zanechalo pár negatívnych stôp, ale prispelo k zreniu mojej osoby. Otec nepochopil kolektivizáciu, nevstúpil do JRD (Jednotné roľnícke družstvo, pozn. red.), a tým sa začala naša „iná“ éra, na ktorú nechcem spomínať (ako malý bol Michal Slivka, okrem iných udalostí, aj svedkom toho, ako agenti ŠtB pred jeho očami dokopali jeho otca, strýko bol uväznený katolícky kňaz, pozn. red.). Ani v zlom. Nikoho neviním. Jedni slúžili, iní nie.
Mal som však pekné detstvo. Vyrastal som pod Slovenským rajom. Na poli. Cítili sme úctu k pôde. To homo humus. Že človek pochádza z hliny a tam sa aj navracia. Rodičia nás naučili robiť, gazdovstvo je drina od rána do večera. A vždy keď bola chvíľa voľna, tak som vybehol do blízkeho Slovenského raja. Na Letanovský mlyn alebo na Kláštorisko. To všetko vo mne zanechalo stopy, a aj keď tam už 40 rokov robím (na Kláštorisku, pozn. red.), aj veľa nezodpovedaného z minulosti. Aj to ma priviedlo k disciplíne, o ktorej som vtedy nemal ani tušenia, teda k archeológii.
Ako stredoškolák ste robili svoj prvý amatérsky archeologický výskum a zaznamenali ste aj prvý cenný nález. Čo to bolo?
Bola to zlatá náušnica z bronzovej doby a našiel som ju v lokalite Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku. To bolo v čase, keď som chodil do okresného mesta Spišská Nová Ves na Geologickú banícku priemyslovku, od roku 1963. V tom čase založil Krúžok historikov Spiša dnes už nebohý Ivan Chalupecký (významný slovenský historik a archivár, pozn. red.) a ja som doň vstúpil medzi prvými. Začal som chodiť do archívu, čítať nejakú literatúru, k tomu ma to ťahalo. Kamene ma ani tak veľmi nebavili, bolo jasné, že nebudem geológ, ani baník, ale archeológ. Rád spomínam na to, že moji triedni profesori mi to tolerovali natoľko, že ma pokojne uvoľňovali zo školy na stretnutia Krúžku historikov.
