V USA zvyknú byť pre voľby kľúčové nerozhodnuté štáty, takzvané swing states, kde je podpora republikánov a demokratov historicky rozložená rovnomerne a do poslednej chvíle nie je úplne isté, kto v nich zvíťazí. Ako je v nich momentálne nastavená situácia a kto tam má navrch?
Z týchto štátov zatiaľ nie je mnoho prieskumov, v ktorých by už figurovalo meno Kamaly Harrisovej. V každom prípade, tie prieskumy, ktoré sú k dispozícii, ukazujú, že napríklad v Georgii vedie Donald Trump nad Harrisovou zhruba o päť percent, v Pensylvánii o štyri percentá, vo Wisconsine o jedno percento a v Arizone má Trump dokonca šesťpercentný náskok. Harrisová má skrátka – zatiaľ – veľmi podobné čísla ako Biden, ale ide naozaj o veľmi čerstvé prieskumy. Väčšina z nich bola realizovaná ešte pred nedeľňajším oznámením Joea Bidena o odstúpení.
Do volieb zostávajú viac než tri mesiace. Môže Donald Trump ťažiť z nedávneho atentátu a hrať sa na akéhosi mučeníka, ako to skúsil naposledy v Michigane či predtým na republikánskom zjazde v Milwaukee? Alebo keďže sa mu nič vážne nestalo, do novembra sa na to zabudne?
Vôbec nepochybujem o tom, že Trump bude využívať atentát na svoju osobu v kampani i v následnom prípadnom druhom období svojho prezidentovania, ako sa to len bude dať. Bude mať tendenciu pasovať sa do roly mučeníka, o ktorú sa vždy usiloval. Teraz mu bola potvrdená a nikto mu ju už neodoprie. Najprv po ňom „šli“ politické elity, potom médiá, následne súdy a teraz aj vrahovia.
Je však známe, že pamäť voliča je krátka. A v Spojených štátoch to platí dvojnásobne...
Pokiaľ by americký volič zabúdal, Trump mu to rád pripomenie – v tomto ohľade atentát pravdepodobne nezmenil jeho osobnosť. Na druhej strane, zo 45 amerických prezidentov ich 12 čelilo pokusu o vraždu – to je 27 percent, takže v americkom kontexte nejde o anomáliu, ako podotýka harvardský profesor Graham Allison. Z historického hľadiska teda nemusí byť tento incident až taký výnimočný.
Kým v Milwaukee ešte Trump vyzýval na zmierenie, v Michigane už opäť útočil na Bidena. Žiadne prímerie teda nebude?
Bohužiaľ sa zdá, že jeho zmierlivý tón príliš dlho nevydržal. Pre americkú spoločnosť to nie je dobrá správa. V poslednej dekáde sa strany a ich lídri vzájomne vyobrazujú ako „existenčné“ hrozby pre Ameriku. Podľa republikánov chcú demokrati zničiť samotnú dušu a ideu Ameriky. Podľa demokratov, naopak, zničia republikáni americkú demokraciu. A ako v tomto kontexte bojovať proti existenčnej hrozbe, než sa ju snažiť úplne eliminovať? Oba tábory predsa chcú „to najlepšie“ pre svoju krajinu, ale ich vízie jednoducho nie sú kompatibilné a neustále sa vzďaľujú.
