Moskva radšej ignoruje, že sa k nej „srbskí priatelia“ príležitostne otočia chrbtom, pretože vzťahy so Srbskom považuje za zásadné pre udržanie zdania, že má na Balkáne vplyv. Uviedol to server Balkan Insight. Podľa neho na tom nič nezmenili ani nedávne zistenia denníka The Financial Times, že Srbsko nepriamo dodalo Ukrajine výzbroj v hodnote 800 miliónov eur.
Srbské dodávky na Ukrajinu boli prekvapením dvojnásobne. Nielenže najviac proruská krajina Európy, ktorá sa odmieta pripojiť k akýmkoľvek sankciám proti Moskve, dodala zbrane úhlavnému nepriateľovi Ruska, ale Kremeľ navyše túto záležitosť jednoducho pozametal pod koberec.
Dokonca ani tí najzarytejší propagandisti v Moskve neodsúdili srbského prezidenta Aleksandara Vučiča, ktorý opäť preukázal schopnosť udržať si priazeň Kremľa.
Vučičov úspech je o to pozoruhodnejší, že od začiatku invázie na Ukrajinu obetovala Moskva staré spojenectvá a partnerstvá v prospech vojenského víťazstva nad Ukrajinou.
Rusko radšej opustilo svojho spojenca Arménsko, než aby sa postavilo Azerbajdžanu a uvoľnilo sily z ukrajinského frontu. Dlhoročné partnerstvo s Izraelom skončilo výmenou za iránske bezpilotné lietadlá. Južná Kórea otáľala s pripojením sa k protiruským sankciám - ale Moskva dobré vzťahy v okamihu obetovala a namiesto toho zvolila muníciu zo Severnej Kórey.
Belehrad môže Moskve ponúknuť oveľa menej ako Južná Kórea alebo Izrael, jeho príspevok ukrajinskému vojnovému úsiliu sa však ukázal ako celkom významný. Iste, dodávky zbraní zo Srbska boli komerčné a uskutočnili sa nepriamo prostredníctvom štátov NATO, ale čo sa týka samotnej hodnoty, predstavujú väčšiu pomoc, než akú poskytol ktorýkoľvek z troch pobaltských štátov alebo takí veľkí podporovatelia Kyjeva ako sú Španielsko alebo Chorvátsko.
Srbské granáty priamo podkopávajú ruské úsilie o vyčerpanie ukrajinských zásob, nehovoriac o zabíjaní ruských vojakov. Sám Vučić potvrdil rozsah dodávok a zároveň nonšalantne vyhlásil, že totožnosť konečného užívateľa ho nezaujíma – ako by napríklad Česko mohlo teraz nakupovať granáty pre niekoho iného ako pre Ukrajinu.
Rusko ani vtedy nereagovalo. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov na otázku ohľadom tejto záležitosti zamrmlal, že sa o nej bude rokovať s „našimi srbskými priateľmi“. Hovorkyňa ministerstva zahraničia Marija Zacharovová vec nespomenula ani vo svojich pravidelných slovných výpadoch proti skutočným aj domnelým nepriateľom Ruska.
Námestník ruského ministra zahraničných vecí Alexander Gruško počas svojej návštevy Belehradu začiatkom júla otázku dodávok srbských zbraní na Ukrajinu tiež opomenul, aspoň na verejnosti. Ruské veľvyslanectvo v Belehrade sa dokonca snažilo vyvrátiť špekulácie médií, že počas Gruškovho stretnutia so srbskými predstaviteľmi vznikli nezhody.
Moskva nebola správou ohromená natoľko, aby nevedela, ako reagovať. Dodávky zbraní zo Srbska na Ukrajinu boli verejným tajomstvom prinajmenšom od začiatku roka 2023, kedy do médií unikli prvé útržky informácií. Moskva vtedy prisľúbila, že sa záležitosťou bude zaoberať, ale Vučiča dodnes chváli ako drahého priateľa a spoľahlivého partnera.
Nezvyčajná zdržanlivosť Ruska je dôsledkom spôsobu, akým Vučić vedie vzťahy svojej krajiny s Ruskom. Srbský vodca, ktorý sám pochádza z temného sveta postkomunistickej politiky, dobre vie, že ruská politika nie je utváraná abstraktnými národnými záujmami, ale konšteláciou osobných zámerov jej hodnostárov. Takže namiesto snahy zapáčiť sa Rusku ako celku je oveľa výhodnejšie pestovať si priateľov a umlčať kritikov vo vnútri režimu.
Dokonca ani vojna na Ukrajine a následná izolácia Ruska od Európy nedokázali zastaviť Vučičovo nadväzovanie kontaktov v Moskve. Navonok by vyzeralo zle, keby sa Vučić stretol s Putinom alebo mu dokonca zavolal, ale osobné kontakty medzi predstaviteľmi oboch krajín sú naďalej početné. Keď nemôže Vučić, na rôzne dvere v Moskve klope jeho verný poskok Aleksandar Vulin, aby udržal Belehrad v priazni tých správnych ľudí.
Počas svojho pôsobenia vo funkciách ministra obrany, ministra vnútra a šéfa hlavnej srbskej spravodajskej služby BIA si Vulin vytvoril natoľko úzke vzťahy so šéfmi ruských bezpečnostných zložiek, že sa v júli 2023 dostal na sankčný zoznam Spojených štátov, čo v novembri viedlo k jeho dočasnému odvolaniu.
Nasledujúcich päť mesiacov strávil ako súkromná osoba, ale aj bez oficiálneho statusu v tomto období podnikol až tri cesty do Ruska, pri ktorých sa stretol s vtedajším tajomníkom ruskej bezpečnostnej rady Nikolajom Patruševom (dvakrát), šéfom zahraničnej rozviedky SVR Sergejom Naryškinom (dvakrát) a šéfom Federálnej bezpečnostnej služby FSB Alexandrom Bortnikovom.
Po Vulinovom návrate do srbskej vlády v máji tohto roku jeho prvá návšteva v novej funkcii vicepremiéra pre spoluprácu s krajinami BRICS smerovala neprekvapivo do Moskvy. Tam sa stretol s novým tajomníkom ruskej bezpečnostnej rady Sergejom Šojguom, ministrom vnútra Vladimirom Kolokolcevom a ďalšími vysoko postavenými bezpečnostnými a zahraničnopolitickými predstaviteľmi.
Bez ohľadu na Vulinove formálne funkcie zostáva jeho misia rovnaká: Nadväzovať osobné vzťahy s významnými členmi ruských silových štruktúr, zahŕňať ich otvorenými lichôtkami a presvedčiť ich, že Vučić je tým najlepším spojencom, akého môže Moskva na Balkáne mať.
Naratív je taký, že áno, Belehrad občas skutočne musí podnikať protiruské kroky, ale je to Západ, kto ich Srbsku vnucuje, aby ich neskôr zverejnil a skalil večné rusko-srbské priateľstvo. Moskva by sa do tejto pasce Západu nemala nechať chytiť.
Rusku to vyhovuje. Nielen kvôli lichôtkám Belehradu, ale aj preto, že chápe, že Vulin má pravdu. Vučić je skutočne najlepšou dostupnou možnosťou, ako udržať zdanie ruského vplyvu na Balkáne. Do pestovania proruských nálad investoval toľko, že sa teraz nemôže tejto závislosti od PR ľahko zbaviť, pretože by to mohlo podkopať jeho domácu podporu.
Bez Vučičovho nacionalistického režimu, jeho propagandistickej mašinérie a pomáhačov v susedných krajinách sa môže celá pochybná štruktúra známa ako „Rusko na Balkáne“ rozpadnúť a odhaliť, aký mizivý je skutočný vplyv Moskvy v regióne.
Pre Kremeľ je ľahšie čeliť zlu, ktoré pozná. Dokonca kára svojich vlastných podriadených za to, že kritizovali Vučiča. Súčasné mlčanie obvykle prostorekej Zacharovovej pramení z epizódy v roku 2020, kedy sa musela ona, a dokonca aj sám Putin, ospravedlniť Vučičovi za svoje „nevhodné“ vtipy o jeho návšteve Washingtonu. Tentokrát sa musel verejne ospravedlniť ruský propagandista Sergej Mardan za to, že sa na Vučiča oboril kvôli dodávkam srbských zbraní na Ukrajinu.
Mýtus o večnom rusko-srbskom priateľstve má aj naďalej najvyššiu hodnotu – a západná, ani domáca „provokácia“ ho nesmie poškodiť.
