Volal sa Koroibos, pochádzal z Elidy, mesta, ležiaceho na severozápade Peloponézu a bol vraj kuchár alebo pekár. To však nie je podstatné, do gréckych a zároveň svetových dejín sa totiž vďaka svojej profesii nezapísal. Nesmrteľnosť si získal čímsi úplne iným.
Bolo to pravdepodobne niekedy v lete roku 776 pred naším letopočtom, keď tento muž zamieril zo svojho rodného mesta do neďalekej Olympie, kde sa konali slávnosti, ktorými si ľudia uctievali bohov. Okrem procesií či obetných ceremoniálov boli súčasťou rituálov aj súťaže. Presnejšie povedané v tomto prípade jedna súťaž – v behu. No a v ňom bol najrýchlejší práve Koroibos.
Či ho po triumfe ovenčili olivovou ratolesťou, sa nedá s určitosťou tvrdiť, ale zrejme nie, táto tradícia, práve tak ako zvečnenie v podobe sochy, vznikla až neskôr. Trvalú slávu, ktorá mala náležať všetkým olympionikom, čiže víťazom, si však vyslúžil.
Svedectvo o tom zanechal napríklad Pausaniás, geograf, ktorý žil v 2. storočí nášho letopočtu, teda asi o 900 rokov neskôr. Vo svojom rozsiahlom opise Grécka uvádza, že Koroibova socha v Olympii nestojí, na hraniciach Elidy však videl hrob tohto muža, na ktorom je nápis, že „zvíťazil v olympijských hrách ako prvý smrteľník“.
Hoci to tak môže pôsobiť, príbeh najslávnejšieho športového zápolenia staroveku sa nezačal písať v onom roku 776 pred naším letopočtom, keď sa jeho víťazom stal Koroibos. Tieto olympijské hry sú iba prvými, o ktorých jestvuje záznam, a preto ich dodnes považujeme aj za takpovediac prvé „oficiálne“.