Oficiálne výsledky zatiaľ nie sú známe, ale už je jasné, že žiadna zo strán nezíska väčšinu 289 hlasov v 577-člennom Národnom zhromaždení, teda dolnej komore parlamentu.
Zatiaľ čo mnoho európskych krajín je zvyknutých na parlamentný systém, kde sú koaličné vlády bežnou praxou, Francúzsko je demokraciou prezidentskou, kde máva hlavné slovo hlava štátu a má oporu vo väčšine v parlamente. Kultúra kompromisov či dohôd na jednotlivých normách nie je vo Francúzsku príliš zakorenená.
Jediný jasne daný dátum po voľbách je prvé zasadnutie nových poslancov, ktoré ústava stanoví na druhý štvrtok po voľbách, teda na 18. júla. Nikde však nie je dané, ako rýchlo musí prezident vymenovať nového premiéra ani jeho vládu.
Komentátori na stanici BFM TV v žarte povedali, že by Macron pokojne mohol Francúzom dopriať pokojné leto a novú vládu vymenovať až po olympijských hrách, ktoré tento rok hostí Paríž. Tiež Attal vyhlásil, že zostane na čele kabinetu tak dlho, ako to bude pre chod štátu nutné.
Aj keď žiadny z politických blokov nezíska v Národnom zhromaždení väčšinu, napriek tomu môže vládnuť. Macronov tábor po posledných voľbách mal len 246 kresiel a napriek tomu dva roky vládol pomocou rokovaní s partnermi o jednotlivých normách alebo pomocou článku 49.3 ústavy, ktorý dáva vláde možnosť zákon presadiť bez hlasovania v parlamente. Vláda článok od posledných volieb použila dvadsaťtrikrát, čo časť verejnosti neprijíma so súhlasom.
Ak sa žiadne strany či bloky nedohodnú na trvalej a stabilnej koalícii, ktorá by mala väčšinu, hrozí zablokovanie fungovania štátnych inštitúcií, píše Le Monde. Riešením potom môže byť zostavenie „vlády národnej jednoty“ naprieč straníckym spektrom. Ďalším variantom je úradnícka vláda z nadstraníckych odborníkov. Tretím variantom je menšinová vláda, ktorá by pre každý projekt hľadala podporu podobne ako tá doterajšia.
Skutočnosť, že vláda nezíska väčšinu, ešte neznamená, že nemôže vládnuť, poznamenávajú komentátori. Na jej zotrvanie pri moci stačí, že v Národnom zhromaždení neexistuje väčšina, ktorá by túto vládu chcela zvrhnúť. Víťazný ľavicový blok tak síce odmieta vládnu spoluprácu s centristickým Macronovým blokom, ale obe skupiny sa zhodnú na neochote nechať vládnuť krajne pravicové Národné združenie.
Tlak na zostavenie vlády tiež posilňuje skutočnosť, že po predčasných voľbách prezident môže parlament opäť rozpustiť najskôr za rok.
