Sú to bezmála štyri týždne, čo sa naposledy stretli, arcivojvoda si vtedy vyžiadal audienciu u cisára. Do Schönbrunnu prišiel mrzutý. Čakala ho cesta do Bosny, ktorú Viedeň pred šiestimi rokmi anektovala a stále to bola horúca pôda.
František Ferdinand sa tam mal ako následník trónu zúčastniť na vojenských manévroch. „Nie som si istý, či budem dobre znášať prílišné teplo, ktoré bude na juhu vládnuť,“ vyslovil vraj svoju obavu.
Bol to skutočný dôvod, prečo nechcel cestu absolvovať, alebo mal inú zlú predtuchu? To nik nevie, no viacerí ľudia, ktorí sa s ním v tom čase stretli, spomínali, že na Balkán sa mu naozaj nechcelo ísť. Možno čakal, že keď bude argumentovať obavami o zdravie, panovník a strýko v jednej osobe mu dá za pravdu a jeho cestu sám zruší.
Nestalo sa, počul od neho iba vyhýbavú odpoveď – ak nechce, nech nejde, má sa rozhodnúť sám. Arcivojvoda, možno aby nevyzeral ako niekto, kto sa bojí, napokon do Bosny odišiel.
Je nedeľa 28. júna 1914. Okolo poludnia sa k Františkovi Jozefovi dostáva informácia, že na Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu bol v Sarajeve spáchaný atentát a obaja sú po smrti. Staručký mocnár prijme informáciu so stoickým pokojom. No nielen to.
„Vyššia moc obnovila poriadok, ktorý som ja sám, žiaľ, nedokázal udržať. Mám teda o starosť menej,“ poznamená vraj.
Cisár sa smútok ani len nesnaží predstierať, dokonca aj na poslednej rozlúčke so zosnulými sa o niekoľko dní tvári ľahostajne. „V jeho tvári sa nedala vyčítať ani najmenšia stopa dojatia či smútku. Mal som pocit, akoby si vydýchol. A hneď, ako sa v rámci obradu skončil výkrop, obrátil sa a opustil kaplnku bez toho, aby sa čo i len pozrel na rakvy,“ napíše neskôr v memoároch následníkov sekretár Paul Nikitsch-Boulles.
I keď to znie cynicky, František Jozef mal po smrti svojho synovca skutočne o starosť menej. Vládla totiž medzi nimi hlboká averzia, ktorá mala viacero príčin, a už samotná predstava, že práve František Ferdinand ho raz vystrieda na tróne, cisára znepokojovala.
Muselo uplynúť veľa času a najmä dôjsť v habsburskom dome k niekoľkým rodinným tragédiám, aby sa stal následníkom trónu. Tým bol pôvodne korunný princ Rudolf, jediný syn Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety, známej ako Sissi.
Psychicky nevyrovnaný mladík však spáchal v januári 1889 samovraždu. Následníkom trónu sa tak stal cisárov mladší brat Karol Ľudovít. Lenže ten zase doplatil na svoju prehnanú zbožnosť. V roku 1896 absolvoval púť do Svätej zeme, kde sa napil vody z rieky Jordán, dostal týfus a zomrel.
A tak prešlo následníctvo práve na jeho najstaršieho syna Františka Ferdinanda.
Hoci sa v čase jeho príchodu na svet (v decembri 1863) pred ním neotvárala perspektíva, že by raz mohol vládnuť, a nevyrastal ani pri cisárskom dvore, odmalička ho vychovávali v duchu prísnych habsburských tradícií. Popri výučbe jazykov – nemčiny, francúzštiny, angličtiny, latinčiny, maďarčiny a češtiny, čo ho veľmi nebavilo, musel odmalička absolvovať hodiny písania, dejepisu, zemepisu, náboženstva, matematiky, šermu, jazdy na koni, tanca, gymnastiky či plávania.
Bolo toho veľa a ako sa sám neskôr o spôsobe vyučovania pohŕdavo vyjadril – „učili ma všetko a nič poriadne neviem“.
V dvanástich padol Františkovi do lona obrovský majetok. Odkázal mu ho vzdialený príbuzný, bezdetný modenský vojvoda. Dedičstvo v celkovej hodnote asi osem miliónov zlatých zahŕňalo paláce a domy vo Viedni, v Benátkach a Ríme, peniaze, umelecké zbierky a popri tom aj prídomok d‘Este. Jeho prijatie bolo jednou z podmienok dedičstva, pri takomto majetku však hravo splniteľnou.
Išlo o významný moment v jeho živote, František sa priam z noci do rána stal jedným z najbohatších príslušníkov habsburského rodu a aj v budúcnosti bol vďaka dedičstvu materiálne nezávislý.
Ako každého arcivojvodu, aj Františka Ferdinanda d’Este čakala vojenská kariéra. Nemal ešte ani pätnásť, keď sa stal poručíkom cisárskej armády, a v hodnostnom rebríčku rýchlo stúpal.
Rovnako ako jeho o päť rokov starší bratranec, korunný princ Rudolf. S ním si spomedzi všetkých príbuzných rozumel vari najlepšie a správa o jeho smrti ho veľmi hlboko zasiahla.
František, už major pechoty, slúžil v tom čase v Prahe a nedá sa povedať, že by vládnucej dynastii robil práve dobré meno. Česká metropola sa dynamicky rozvíjala, mala veľkomestský charakter a k tomu patril aj rušný spoločenský život.
„Ako arcivojvoda patril k najvybranejšej skupine takzvanej zlatej mládeže a podľa toho sa aj správal. Pritom sa od neho očakávalo, že ako člen ‚najvyššej rodiny‘ bude patriť k elite armády a vo výkone služobných povinností bude pre ostatných dôstojníkom vzorom,“ píše v knihe František Ferdinand d’Este – následník trónu český historik Jan Galandauer.
Vojenská služba bola však uňho v tomto období akoby na vedľajšej koľaji. Viac ho zaujímali poľovačky, plesy a iné spoločenské akcie, pričom do Viedne naňho často chodili sťažnosti, najmä pre nevhodné správanie. No a nechýbali pravdaže aféry so ženami. Istej mladej pražskej predavačke sa dokonca po romániku s ním narodil syn.
V tomto období sa však akoby šibnutím čarovného prútika zmenil. Začal myslieť aj na budúcnosť. Od kniežaťa Lobkovica kúpil zámok Konopište v stredných Čechách a s veľkým elánom sa pustil do jeho prestavby.
Lenže už zakrátko musel svoje nové zamilované sídlo opustiť. Cisár ho povýšil na plukovníka a vymenoval za veliteľa husárskeho pluku v Šoproni.
Bol to šok, namiesto vo veľkomeste bol zrazu v provinčnom mestečku, kde navyše nikomu nerozumel. Vždy si myslel, že všade v ríši sa dohovorí po nemecky, lenže tu všetci rozprávali iba po maďarsky. Rýchlo pochopil, že zo strany tamojších dôstojníkov nejde o neznalosť nemčiny, ale neochotu ňou rozprávať.
Táto skúsenosť uňho prerástla až do averzie voči Maďarom a neskôr sa odrazila aj v jeho politických plánoch.
Veľkou záľubou Františka Ferdinanda bolo cestovanie. Krátko pred tridsiatkou sa rozhodol, že sa vydá na cestu okolo sveta. Nemohol však len tak odísť, ako členovi panovníckej rodiny mu to musel povoliť cisár. Sprvu sa zdráhal, no cisárovná Alžbeta ho napokon obmäkčila a synovca na cesty pustil.
Vyrazil pred Vianocami 1892 a domov sa vrátil po štrnástich mesiacoch. Navštívil Indiu, kde spoznával nielen krajinu, ale aj britskú koloniálnu politiku, v Spojených štátoch sa zase zoznámil s americkým spôsobom života, ktorý podrobil tvrdej kritike. Zároveň sa tam však inšpiroval – zaujalo ho federálne usporiadanie USA a už vtedy rozmýšľal nad tým, že podobným spôsobom by mohlo byť zreorganizované aj Rakúsko-Uhorsko.
Precestoval napokon viac než 70-tisíc kilometrov a domov si okrem zážitkov a skúseností priviezol stovky suvenírov a fotografií. No a, samozrejme, aj loveckých trofejí.
Poľovačky František Ferdinand miloval a postupne sa táto záľuba uňho pretransformovala priam do patologickej vášne. Podľa vlastných zápiskov ulovil počas svojho života takmer 275-tisíc kusov zveri. Veľká časť jeho loveckých trofejí je dodnes vystavená na konopišťskom zámku.
Po návrate z ciest mal pokračovať v službe pri šopronskom pluku, no vymohol si prevelenie do Českých Budějovíc. Lenže po roku začal chorľavieť a jeho stav sa zhoršoval. Diagnóza znela hrozivo – tuberkulóza – choroba, ktorej pred rokmi podľahla aj jeho matka.
So znepokojením prijal túto správu aj cisár. Hoci ich vzájomný vzťah už vtedy nebol dobrý, robil si o synovca (alebo skôr o potenciálneho následníka) starosť. Lekári ho museli pravidelne informovať o priebehu liečby a mali nariadené prísne dbať na to, aby dodržiaval ich príkazy.
No a od roku 1896 už bol zdravotný stav Františka Ferdinanda predmetom najvyššieho štátneho záujmu. Po otcovej smrti sa totiž stal následníkom trónu číslo jeden.
Z ťažkej choroby sa vďaka intenzívnej lekárskej starostlivosti, častým pobytom v Alpách či pri Stredozemnom mori napokon František Ferdinand po dvoch rokoch vystrábil.
Po celý čas pritom musel bojovať nielen s tuberkulózou, ale aj s intrigami. Na dvore ho totiž mnohí už pochovávali. A nielen tam. Aj budapeštianske vládne noviny Magyar Hírlap sa netajili škodoradostným proroctvom, že František Ferdinand je už odpísaný a čoskoro zomrie. Ďalšia kvapka do pohára jeho averzie voči Maďarom.
Choroba i intrigy, o ktorých sa počas nej dozvedal, na ňom zanechali stopy. Bol podráždenejší, podozrievavejší a keď sa s niekým dostal do sporu, dotyčný si mohol byť istý, že je takmer nemožné, aby si získal späť jeho priazeň.
„Keď sa s niekým zoznámim, považujem ho od začiatku za darebáka a v lepšom prípade sa postupne nechám presvedčiť o opaku,“ hovoril František Ferdinand otvorene o svojom vzťahu k iným ľuďom.
„Bol nevyrovnaný a nielenže impulzívny, ale priam explozívny. Aj keď sa väčšinou správal zdvorilo, bola to len pozlátka, spod ktorej sa pri každej príležitosti predrala na povrch jeho skutočná povaha. Potom nasledovali záchvaty zúrivosti, hnevu, nenávisti a nadávky, ktoré mu doslova na bežiacom páse vyrábali nepriateľov,“ píše Jan Galandauer.
Veľa ich mal priamo na cisárskom dvore medzi tamojšími hodnostármi, o ktorých sa vyjadroval veľmi neúctivo, a tí, všetko páni v rokoch, sa desili okamihu, keď tento muž zasadne na trón. Korektnosť a povinnú úctu zachovával iba voči cisárovi. Predsa len, František Jozef bol hlavou dynastie a jeho synovec to bral vážne.
Ich vzájomný vzťah mal však veľmi ďaleko od idylického či harmonického a postupne čoraz viac prerastal do antipatie. Martin Mutschlechner z výskumného centra schönbrunnského zámku uvádza, že osobné stretnutia panovníka s následníkom sa neraz zvrhli na otvorenú hádku, pri ktorej obaja na seba kričali.
„František Jozef to potom ukončil kategorickým ‚Kým žijem, tak vládzem!‘. František Ferdinand v ňom totiž videl starca, ktorý sa zúfalo drží moci, kým cisár, naopak, veril, že jeho nástupca, hnaný vlastnou ctižiadosťou, sa už nevie dočkať jeho smrti,“ píše na stránke venovanej habsburskému rodu.
Osobné antipatie medzi staručkým mocnárom a jeho nástupcom akcentovali aj ich protichodné politické názory. František Jozef reagoval podráždene na arcivojvodove návrhy týkajúce sa fungovania cisárskeho úradu, modernizácie dvora či armády, v ktorej František Ferdinand zastával post generálneho inšpektora. Panovník bol skrátka presvedčený, že následník trónu má do poslednej chvíle trpezlivo a pokorne čakať v úzadí. Preto ho len výnimočne oboznamoval so svojimi plánmi a zasväcoval do politických rozhodnutí.
Bola to chyba, ktorej sa František Jozef dopúšťal opakovane. Nielen pri Františkovi Ferdinandovi, ale to isté robil už predtým v prípade svojho syna Rudolfa a neskôr aj pri prasynovcovi Karolovi. On sám sa dostal k moci v mladom veku, mal osemnásť, a pod vplyvom revolučných udalostí. „Je zrejmé, že práve preto nedokázal vidieť veci z perspektívy následníka trónu,“ uvádza Mutschlechner.
Priepasť medzi oboma Habsburgovcami sa ešte zväčšila, keď sa cisár dozvedel, koho si jeho synovec vyvolil za životnú partnerku. Bola to grófka Žofia Chotková, dcéra rakúskeho diplomata a bývalého miestodržiteľa v Čechách a dvorná dáma manželky arcivojvodu Fridricha.
Iskra, ktorá medzi ňou a Františkom Ferdinandom preskočila, vzplanula do veľkej lásky. Následník trónu ju často navštevoval v Prešporku, svoj vzťah však museli dlho tajiť.
Žofia bola síce česká aristokratka, lenže príslušníčka nižšej šľachty, takže pre arcivojvodu nebola rovnocennou partnerkou. Tradíciu a čistotu habsburskej dynastie prísne strážil sám František Jozef, podľa ktorého sa následník trónu mohol oženiť len s niektorou z arcivojvodkýň alebo s členkou kráľovského rodu.
František Ferdinand to vedel, napriek tomu sa rozhodol strýkovi priznať a požiadal ho, aby mu dovolil oženiť sa so Žofiou.
Narazil na tvrdé odmietnutie a cisár ho navyše upozornil, čo by preňho takýto sobáš znamenal. Stručne povedané, prišiel by o nárok na trón. Synovec však trval na svojom.
František Jozef nakoniec v júni 1900 sobáš povolil, no vyhlásil ho za morganatický, čiže nerovný. To znamenalo, že Žofia po nástupe Františka Ferdinanda na trón nezíska postavenie cisárovnej a ani ich deti si nikdy nebudú môcť robiť nárok na korunu. Následník to musel verejne odprisahať.
Cisár na ich svadbu neprišiel, poslal iba novomanželom telegram, v ktorom im oznámil, že Žofii Chotkovej udelil kniežací titul. O deväť rokov neskôr ju potom vymenoval za vojvodkyňu z Hohenbergu. Vyvzdorované manželstvo bolo nakoniec šťastné a narodili sa z neho tri deti – dcéra Žofia a synovia Max a Ernst.
Zďaleka nie taký šťastný bol František Ferdinand ako následník trónu. Odsúvanie na vedľajšiu koľaj znášal ťažko, na životnú úlohu, ktorá ho po smrti Františka Jozefa čakala, sa napriek tomu, či skôr práve preto, systematicky pripravoval. Svojimi plánmi na reformu monarchie sa netajil a treba povedať, že ho pre ne (hoci sa ich podoba menila a pôvodný radikalizmus postupne miernil) mnohí nenávideli.
Militantné kruhy, reprezentované náčelníkom generálneho štábu Conradom von Hötzendorfom, napríklad pre jeho odpor k vojne, presnejšie k vojenskému riešeniu kritickej situácie na Balkáne, ktoré na rozdiel od nich odmietal.
„Dobre, zaútočíme na Srbsko, porazíme ho a čo tým získame? Obráti sa proti nám celá Európa. Musíme pre našu monarchiu zachovať mier,“ tvrdil František Ferdinand.
Prečo je teda napriek tomu často označovaný za podnecovateľa vojny, či dokonca vojnového štváča?
Veľký podiel na tom majú jeho stretnutia s nemeckým cisárom Viliamom II., najmä jeho známa a mnohými legendami opradená návšteva na Konopišti v júni 1914, len dva týždne pred udalosťami v Sarajeve. Či tam naozaj spriadali vojnové plány, prípadne na čom sa dohodli, nik presne nevie. Dá sa iba špekulovať.
Viliam II. vedel, že Nemecko je na vojnu pripravené a chcel ju, lebo si okrem iného uvedomoval, že jej odklad nahráva skôr jeho nepriateľom. Odobril František Ferdinand jeho plány, alebo sa proti nim postavil? Pravdepodobnejšie vyznieva druhá možnosť. Poznal totiž pomery v Rakúsko-Uhorsku, uvedomoval si, že ríša je vnútorne priam v zúfalom stave a určite si dokázal predstaviť, aké dôsledky by vojna pre ňu, a nepochybne aj pre habsburskú dynastiu, mohla mať.
„František Ferdinand iste nebol proti použitiu násilia doma ani v zahraničí a vojnu považoval za celkom logický a legitímny prostriedok politiky. Po svojom nástupe na trón chcel situáciu v monarchii radikálne zlepšiť. Nechcel teda vojnu, kým sa ríša neprebuduje podľa jeho predstáv,“ píše Galandauer.
Okrem toho treba brať do úvahy aj isté „osobné nastavenie“ Františka Ferdinanda. Bol Rakúšan, príslušník habsburského rodu a od mladosti nenávidel Prusko, ktoré v roku 1866 uštedrilo Rakúsku hanebnú porážku. Obával sa teda, že prípadná vojna by v súčasnej situácii znamenala ešte väčšiu závislosť od silnejšieho spojenca.
Aj tu sa však prejavuje rozporuplnosť v osobnosti Františka Ferdinanda. Hoci Nemecko nenávidel, v kontexte medzinárodnej politickej situácie v ňom videl jedinú oporu Rakúska. Zároveň však cítil veľké sympatie k Rusku a prípadnú vojnu s ním považoval za katastrofu.
„Obetujem všetko, aby k vojne s Ruskom nedošlo, pretože by sa skončila buď zvrhnutím Romanovcov, alebo Habsburgovcov. A možno aj zvrhnutím oboch dynastií,“ vyhlásil.
Pre jeho politické názory a reformné plány ho vari najviac mali v zuboch Maďari, ktorým dával otvorene najavo, čo si o nich myslí. Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 označoval za najväčšie nešťastie a korene všetkého zla v monarchii, pričom tiež tvrdil, že hŕstka Maďarov nemá nárok na také dominantné postavenie, aké získala.
Jeho víziou bola silná ríša so silným panovníkom na čele a politický program, ktorý chcel presadiť, charakterizoval pojmom Veľké Rakúsko. Zásady budúcej vlády mu pomáhal vypracovať zbor poradcov, medzi ktorými bol aj slovenský politik Milan Hodža (budúci československý premiér).
Základným politickým cieľom bolo zlikvidovať dualizmus, prostriedky, ktorými to chcel dosiahnuť, sa však menili. Raz uvažoval napríklad o „trializme“ (Rakúsko-Uhorsko-Chorvátsko), neskôr o federalizácii ríše (inšpiroval ho americký systém), v rámci ktorej by určitú formu autonómie získali aj malé národy (vrátane Slovákov). Rozhodujúca moc by však v každom prípade zostávala vo Viedni a v rukách panovníka.
František Ferdinand rozhodne nebol žiadnym osvieteným demokratom, ktorému by záležalo na právach iných a jeho politika sa vyznačovala rovnakou rozporuplnosťou, ako jeho osobnosť.
„Nesledoval zámer dovoliť, aby sa jeho moc, ako budúceho cisára, oslabila. Jeho cieľom bola nie rovnoprávnosť národov, ale ich nerovnoprávnosť, kontrolovaná trónom,“ pripomína v knihe Habsburgovci britský historik Martyn Rady. V Každom prípade si však uvedomoval, že habsburská monarchia, ak má prežiť, sa zásadným zmenám a reformám nevyhne.
Najneskôr v roku 1911 už mal František Ferdinand pripravený program konkrétnych krokov, ktorými chcel začať svoje vládnutie. V tom čase sa už všeobecne počítalo s tým, že staručký, 80-ročný mocnár František Jozef, medzi živými dlho nebude.
Treba povedať, že jeho program napokon nebol až taký radikálny, ako si mnohí mysleli a ako sa aj dodnes traduje. Napríklad dualizmus, ktorý nenávidel, nemal byť odstránený, iba revidovaný.
„Základná idea – posilnenie ústrednej moci, odstránenie maďarskej prevahy, prestavba ríše od dualizmu smerom k federácií zostala zachovaná, mala sa však realizovať okľukou, postupne, a nie odstránením, ale modifikáciou doterajšej ústavnej základne. Nový panovník, ktorý mal vládnuť pod menom František II., by sa najprv pokúsil postupovať ústavne a touto cestou by uskutočnil revíziu vyrovnania s Uhorskom,“ vysvetľuje vo svojej knihe Jan Galandauer.
Upozorňuje pritom na zaujímavý moment. Pákou, ktorou chcel v Uhorsku reformy presadiť, malo byť všeobecné volebné právo. František Ferdinand predpokladal, že takto sa otvorí cesta do Uhorského snemu pre Rumunov, Slovákov, Juhoslovanov, Nemcov a zástupcov ďalších národov. Ich poslanci budú inklinovať viac k Viedni než k Budapešti, nebudú podporovať osamostatnenie Uhorska, ale jednotu ríše.
Zaujímavé, až paradoxné pritom je, a opäť sme pri rozporuplnosti následníka trónu, že kým v Uhorsku mienil zaviesť všeobecné volebné právo, v rakúskej časti monarchie nič také neplánoval a v roku 1907 sa dokonca postavil proti demokratickej volebnej reforme, s odôvodnením, že by mohla otriasť politickými pozíciami aristokracie.
V otázke dualizmu mal však v zálohe aj plán B. Ak by sa mu to nepodarilo ústavnou cestou, chcel ho zrušiť a vytvoriť jednotnú ríšu silou. K tomu malo prísť, ak by nastala ostrá konfrontácia, čiže ak by v Uhorsku vypukol otvorený odpor, ktorý by musel byť zlomený vojenskou silou.
„Ak by sme sa už rozhodli použiť násilie, nezastavíme sa pred vyrovnaním z roku 1867, ale pristúpime rovno k radikálnej prestavbe monarchie. Po potlačení revolučného hnutia nech koruna vyhlási, že národ svojou vzburou porušil, a tým stratil ústavu. Uhorsko bude potom degradované a dostane také postavenie, aké majú Chorvátsko alebo Čechy. Názov ríše by sa potom zmenil na Rakúske cisárstvo,“ cituje v knihe historik z vládneho programu Františka Ferdinanda.
O tom, či by plánované reformy Františka Ferdinanda mali vôbec nádej na úspech, či mohli zachrániť habsburskú ríšu, alebo by ju naopak priviedli do ešte väčšej krízy, sa už sto rokov prú historici, politológovia a nielen oni. Je viac-menej isté, že vojna, ktorú dnes označujeme ako prvá svetová, by skôr či neskôr vypukla a tým pádom by aj zostala určujúcim faktorom ďalšieho vývoja. Nevieme však, a nikdy sa ani nedozvieme, akú úlohu by počas nej zohral František Ferdinand d‘Este, ak by sa nestal obeťou atentátu, ale zasadol na trón.
Sarajevské výstrely z 28. júna 1914 všetko zmenili. Podunajská monarchia sa nedočkala cisára Františka II.a jeho politické plány z obdobia následníctva, či už boli reálne alebo nie, či ich myslel naozaj vážne, alebo iba fantazíroval, nikoho nezaujímali. Už o mesiac mali totiž všetci úplne iné starosti. Rakúsko-Uhorsko, po ňom ďalšie krajiny a napokon celá Európa i svet sa ponorili do krvavého vojnového konfliktu. A po ňom už neboli aktuálne, všetko bolo totiž úplne inak.
