Naša Európa je smrteľná, môže zomrieť – varoval Emmanuel Macron koncom apríla. Kto by to bol povedal, že už o pár týždňov neskôr sa francúzsky prezident rozhodne dokázať svoju pravdu tým, že vypíše predčasné voľby, ktoré hrozia uvrhnúť celú EÚ do smrteľnej krízy?
V súčasnosti sa pozornosť sveta sústreďuje na politické drámy vo Francúzsku. Prvé kolo hlasovania sa uskutoční 30. júna. V prieskumoch vedie krajne pravicové Národné združenie (RN), na druhom mieste je koalícia Nový ľudový front, v ktorej dominuje krajná ľavica.
Parlament, v ktorom by dominovali politické extrémy, by v najlepšom prípade uvrhol Francúzsko do obdobia dlhotrvajúcej nestability. V najhoršom prípade by viedol k prijatiu rozhadzovačnej a nacionalistickej politiky, ktorá by vo Francúzsku rýchlo vyvolala hospodársku a sociálnu krízu. Krach Francúzska by sa rýchlo stal problémom EÚ.
Francúzsko sa nachádza vo finančnom chaose. Verejný dlh predstavuje 110 percent HDP a súčasná vláda mala v minulom roku rozpočtový deficit vo výške 5,5 percenta. Krajná pravica aj krajná ľavica sa zaviazali k veľkému zvyšovaniu výdavkov a znižovaniu daní, ktoré by nafúkli dlh a deficit a zároveň porušili pravidlá EÚ.
Francúzsky minister financií Bruno Le Maire varoval, že víťazstvo jedného z extrémov by mohlo viesť k dlhovej kríze vo Francúzsku a k dohľadu MMF alebo Európskej komisie nad financiami krajiny. Le Maire poukázal na reakciu na „mini“ rozpočet vlády Liz Trussovej v Spojenom kráľovstve, aby zdôraznil, ako rýchlo sa trhy môžu obrátiť proti finančne ľahkomyseľnej vláde.
V skutočnosti by francúzska rozpočtová kríza mohla byť horšia ako britský pokus. V Spojenom kráľovstve existoval mechanizmus na rýchle prepustenie Trussovej a obnovenie racionálnej vlády. Táto úloha by bola oveľa ťažšia vo Francúzsku, kde krajná pravica a krajná ľavica majú dobre etablované vedenie a nemajú v pozadí opatrnejších, reálne uvažujúcich politikov. Druhou veľkou komplikáciou je, že Francúzsko je jednou z 20 krajín, ktoré používajú jednotnú európsku menu.
Čo by sa stalo, keby riziková prémia francúzskych dlhopisov prudko vzrástla? EÚ má teraz mechanizmy, ako zasiahnuť a intervenovať nákupom dlhopisov. Bol by však Brusel alebo Berlín ochotný súhlasiť s takýmto krokom, ak by krízu vyvolali nefinancované francúzske výdavkové záväzky? Nemecká vláda sa v súčasnosti snaží nájsť úspory vo výške miliárd eur vo vlastnom štátnom rozpočte. Prečo by mala súhlasiť so záchranou pre míňajúce Francúzsko?
Francúzska krajná pravica a krajná ľavica sú tiež hlboko euroskeptické – a už teraz sa ohradzujú proti diktátu Bruselu a vyjadrujú nepriateľstvo voči Nemecku. Volebná platforma RN hovorí o „hlbokých a nezmieriteľných rozdieloch“ medzi svetonázorom Francúzska a Nemecka. Jordan Bardella, ktorý bude pravdepodobne kandidátom RN na post predsedu vlády, pohrozil, že zníži príspevok Francúzska do rozpočtu EÚ o dve až tri miliardy eur ročne.
Vylúčenie Francúzska z eurozóny je nepredstaviteľné. Celý európsky projekt bol od 50. rokov 20. storočia postavený na francúzsko-nemeckom páre. Ak Macron neodstúpi, bude naďalej zastupovať Francúzsko na medzinárodných samitoch a zasadnutiach EÚ. Ak však nedôjde k zmene vo volebných prieskumoch na poslednú chvíľu, francúzsky prezident vyjde z týchto volieb ako oslabená osobnosť. Niektorí Macronovi európski kolegovia by sa mohli pokojne tešiť z predstavenia pokoreného Jupitera. Celkový vplyv oslabeného a nahnevaného Francúzska na Európu by však bol pochmúrny.
Prvotný inštinkt RN by bol konfrontovať Brusel v mene francúzskej suverenity. Lídri krajnej pravice však v posledných rokoch ukázali, že si uvedomujú, že tvrdý euroskepticizmus môže vystrašiť a odradiť voličov a trhy. Po prehre v prezidentských voľbách v roku 2017 RN potichu upustila od rečí o odchode z eurozóny.
Hospodárska kríza v kombinácii s konfrontáciou s Bruselom a Berlínom by mohla viesť RN k tomu, aby sa vrátila k nacionalistickým a konfrontačným inštinktom. Prípadne by ju realita vládnutia mohla prinútiť k ústretovosti voči EÚ.
Tí, ktorí majú dlhú pamäť, môžu poukázať na hospodársku krízu vo Francúzsku začiatkom 80. rokov, keď sa socialistická vláda pokúšala realizovať radikálny ľavicový program. Táto kríza nakoniec viedla k nástupu Jacquesa Delorsa, najprv ako francúzskeho ministra financií a potom ako predsedu Európskej komisie. Delors v Bruseli presadil dramatický pokrok v európskej integrácii a zavedenie jednotnej meny.
Je nepravdepodobné, že by sa história opakovala rovnakým spôsobom. Desaťročia skúseností však naznačujú, že je chybou staviť proti schopnosti EÚ prekonať smrteľne vyzerajúce hrozby.
