Ako sa postarať o dlhoročných politických lídrov? Doživotnou rentou určite nie

V jednej číselnej lotérii môžete vyhrať doživotnú rentu. Na účte vám síce nepristanú milióny, ale máte vystarané. A potom je tu ešte jedna možnosť. Môžete sa stať hlavou štátu (cesta do paláca je tiež tak trochu lotéria) a doživotnú rentu plus auto so šoférom vám prizná štát. Čiže daňovníci.

A tým by sme aj mohli skončiť. Vymýšľanie doživotnej renty pre viacnásobných premiérov a šéfov parlamentu je omyl. Predstavte si takých, ktorí sa ocitnú zopár mesiacov pred ukončením druhej funkčnej periódy v situácii totálneho rozkladu vlády alebo parlamentu. V rukách im zostanú už iba procesné kľučky, ktorými to dokážu naťahovať.

Spoľahnite sa, že pokiaľ bude na konci doživotná renta, urobia to v deviatich z desiatich prípadov. A dokážu to aj „hodnotovo“ vysvetliť. Túto hypotézu nemusíme overovať v praxi. Taký Eduard Heger dokázal napríklad natiahnuť životnosť svojej odvolanej vlády „v mene hodnôt“ takmer o rok. Isteže, renta nebola v hre, ale príklad je to dobrý.

No o tomto to nie je. Na otázku dôstojnej „civilnej“ existencie politických titanov (Robert Kaliňák môže mať pravdu v tom, že môžu mať problém so zaradením do normálneho života) sa treba pozerať z úplne iného uhla.