Na mieste terajšej historickej budovy SND v Bratislave stálo od roku 1776 Mestské divadlo, ktoré dal postaviť gróf Juraj Csáky. Čo bolo v tejto lokalite predtým?
Nachádzala sa tu mestská priekopa, ktorá bola v druhej polovici 18. storočia zasypaná. Priestor bol označený ako „extra muros“ (mimo stien, pozn. red.), neďaleko sa nachádzala Rybárska brána, ktorej pozostatky možno vidieť dodnes. Divadelné budovy sa totiž pre svoju povahu zábavy nemohli stavať v historickom centre mesta, čiže museli byť umiestnené až za hradbami.
Boli svojou povahou považované za niečo podobné ako „verejné domy“?
Situácia bola komplikovaná. Na jednej strane bolo pre mnohé ženské predstaviteľky lákavé „ísť k divadlu“, lebo sa im mohla naskytnúť príležitosť na výhodný sobáš, do divadla totiž prichádzali majetní muži. Avšak na druhej strane mnohé z nich nemali šťastie na svadobnú ponuku, alebo chceli aj naďalej účinkovať v divadle, ale nepatrili k najlepšie plateným herečkám či speváčkam. Zároveň si museli samy zabezpečovať kostýmy, ktoré neboli lacné, a tak sa dostávali do zlých sociálnych pomerov. Často sa ich vlastná rodina zriekla, keďže divadelné prostredie malo povesť nemravného spôsobu života. To sa v priebehu 19. storočia výrazne zmenilo, poznáme množstvo divadelných hviezd, ktorých príjmy vysoko prevyšovali vtedajší bežný príjem. Zároveň existovali ženy – divadelné riaditeľky, ktoré stáli na čele veľkých divadelných spoločností. Ale tento post prevažne patril mužom.
Aký bol divadelný život v starom Prešporku?
Čo sa týka divadelného života v Prešporku, ten sa začal inštitucionalizovať v druhej polovici 18. storočia. V Zelenom dome patriacom mestu, známom ako Grünstübel-Haus (budova sa dodnes nachádza na Hlavnom námestí, pozn. red.), prišlo k úprave priestorov a od roku 1761 sa začala stabilná divadelná prevádzka. Tento krok ocenila sama Mária Terézia. Počas snemu v júli roku 1764 panovníčka navštívila divadlo so svojím sprievodom a 8. júla 1764 sa zúčastnila na opernom predstavení v podaní talianskej opernej spoločnosti impresária Buffoniho. Išlo však len o dočasný priestor, keďže v prípade požiaru by do budovy nebol dobrý prístup a mohlo by dôjsť k tragédii. Situácia sa zmenila po postavení prvého kamenného mestského divadla v Prešporku. Zaslúžil sa oň už spomínaný gróf Juraj Csáky de Körösszegh IV., ktorý v roku 1774 požiadal Viedeň o povolenie začať stavbu novej budovy slúžiacej divadlu a tancu. Ako konštatujú historičky architektúry Katarína Haberlandová a Laura Krišteková, povolenie mu bolo udelené aj na základe skutočnosti, že v tomto období Mária Terézia nariadila zrúcanie vnútorných hradieb a zasypanie mestskej priekopy. Súčasne poverila vedúceho viedenského dvorného stavebného úradu architekta Franza Antona Hillebrandta prípravou prvého regulačného plánu mesta.