Do nosa zalieza ostrý štipľavý puch hniloby a vzduchom sa šíri čpavkový smrad. Až tak, že dáva do pohotovosti dáviaci reflex. Zápach cítime už pri odbočovaní z hlavnej cesty vedúcej do Žiaru nad Hronom. Odbočka do dediny je dlhá pár stovák metrov, no na úzkej zablatenej ceste sa musíme vyhýbať dvom nákladiakom. Jeden z nich má dokonca bratislavské evidenčné poznávacie číslo.
Ocitáme sa v centre Horných Opatoviec. Teda vlastne toho, čo z nich zostalo. K nebu sa týči len kostol ako memento mori ekologickej katastrofy. Niekdajšie ulice už dávno zapratali skládky odpadu. Niektoré z nich sú už zakonzervované, po jednej otvorenej halde sa sunie mašina, ktorá radlicou rozhŕňa kopu odpadu.
Celý osud dediny sprevádzali útrapy. Prežila šarapatenie cisárskych vojsk i povstalcov, v 17. storočí sa triasla strachom pred hordami Turkov, pozviechala sa z pustošivých požiarov aj z vyčíňania ruských kozákov, kosil ju mor a v 19. storočí si preskákala epidémiu dobytka.
Osud jednej z najväčších a najstarších obcí Žiarskej kotliny uťala hlinikáreň. ktorú postavili v roku 1953. V povojnovej ére divokej industrializácie Slovenska sa továreň stala symbolom bezohľadnosti k životnému prostrediu i ľudskému životu. Aj krajina pod Tatrami má svoje mesto duchov, netreba utekať do Pripiati pri Černobyli. A takisto ako o tomto ukrajinskom mestečku sa zaryto mlčalo aj o Horných Opatovciach.
